It was (no) mistake || [The Originals FF]

LXXVI

,,Oh. Môj. Bože!" náhle som sa zobudila zo spánku a rýchlo som si sformulovala myšlienky v hlave. Dostala som nápad ako získať svoju moc späť. Nekontrolovateľne som vybehla z izby a mierila som svoju cestu ku Kolovi, lebo som mu to musela ihneď povedať.

Silno som začala búchať na dvere od jeho izby a prudko otvorila dvere. To čo som vo vnútri videla som nečakala ani v tom najhoršom sne. Na zemi predo mnou ležali telá troch ľudí a štvrté držal Kol v náručí. Hneď ako si uvedomil, že stojím vo dverách, telo pustil na zem a postavil sa. V momente som zabuchla dvere. Rukou som mala prekryté ústa a sťažka dýchala. Rozbehla som sa smerom k mojej izbe.

,,Lorraine! Počkaj!" počula som Kolov hlas, ale nezastavovala som sa. V izbe som za sebou taktiež zabuchla dvere a pomaly som skĺzla po dĺžke dvier až kým som nesedela. Kolená som si privinula k hrudi a snažila som sa dostať zo šoku. Toto bolo prvýkrát ako som videla viac obetí Kola pri sebe. Predstavila som si tváre tých ľudí. Boli nevinní a pravdepodobne boli niekoho rodinou.

Strhla som sa keď Kol zaklopal opatrne na dvere. Neodpovedala som mu. ,,Viem, že si tam, počujem ťa," opatrne povedal, ale bola som ticho. Počula som ako sa si taktiež sadol a oprel sa o dvere. ,,Je mi to ľúto, že si to musela vidieť. Nikdy som sa hlad nesnažil kontrolovať, nemal som dôvod. Na nikom mi už nezáležalo keď si tam ty nebola," snažil sa vysvetliť. ,,Ale teraz už si tu, a preto je mojim cieľom naučiť sa to kontrolovať. Chcem sa s tebou opäť zblížiť a neprežil by som keby som ti opäť ublížil..." obaja sme ostali ticho. Skutočne som sa to snažila pochopiť, a budem mu musieť porozumieť ak s ním chcem tráviť viac času.

Po pár minútach som zahliadla ako podsunul svoju dlaň popod dvere. Chvíľu som váhala, ale nakoniec som mu ju prekryla svojou rukou. Bolo to upokojujúce a z jeho dlane vyžarovalo akési teplo. Neverila som tomu, ale slabo som sa pousmiala. Rozmýšľala som čo ďalej. Hryzla som si do pery a potichu sa postavila. Otvorila som dvere a ostala som stáť tvárou v tvár Kolovi. Išla som si sadnúť na posteľ a on ma pomaly nasledoval. Bol bez slov.

Zrazu som si uvedomila, že mal ešte stále krv na tvári, ale nevedela som čo povedať. Pomaly som rukou na svojej tvári naznačila čo sa deje. On sa hneď strhol a chcel sa začať ospravedlňovať. Zastavila som ho a nebola som si istá, že to čo sa chystám spraviť bude dobrý nápad. Zodvihla som sa a zobrala som vreckovky zo stola. Opäť som si šla sadnúť.

Prehltla som a vzala si jeho ruku do dlaní. ,,Nemala som veľa času na premýšľanie," zahľadela som sa mu priamo do očí. ,,Ale myslím si, že mojou jedinou možnosťou je toto celé pochopiť. Neviem čo mám robiť, zastav ma keď budeš chcieť," smutne som sa naňho pozrela a vzala do ruky vreckovku. Posunula som sa bližšie k jeho tvári a nestrácala očný kontakt. Pomaly som sa dotkla jeho tváre a utrela stekajúcu krv. Pokračovala som až kým nebola všetka krv dole z jeho tváre. Avšak neoddialila som sa, keď som skončila. Mala som skôr pocit, že on sa ku mne ešte viac priblížil. Nervózne som prehltla a prisahala by som, že keby sa čo i len hlbšie nadýchnem tak sa perami dotknem tých jeho. Keď som uvidela v jeho očiach, že ma v pláne zničiť tú medzeru medzi nami tak sa mi rozbilo srdce. Sklonila som hlavu a potichu zašepkala: ,,Myslím, že viem ako mi vrátiť moju moc,"

On sa v tom momente prebral do reality a vzdialil sa. ,,Ako?"

,,V tvojom prstene sa stále nachádza stále kus mojej mágie, keďže som ho očarovala..."

,,...a ty chceš vedieť, či by bolo možné aby sme ju späť presunuli do teba," prikývla som. Aj po toľkých rokoch sme sa dopĺňali. ,,Ale na to by sme potrebovali veľmi silné kúzlo, ktoré..."

,,nemáme. Ja viem," zhodnotila som. ,,Ale myslela som si, že by sme ho vedeli nájsť. Čo si o tom myslíš?" smutne som sa opýtala.

,,Ja si myslím, že je to určite možné," zamyslel sa a jeho slová ma veľmi potešili. ,,Mohli by sme navštíviť moje čarodejnícke kontakty a popýtať sa. To by bolo najmenej," obaja sme už zabudli na to, že sme sa pred chvíľou takmer pobozkali.