It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory XXXI

7.2. 1006

,,Nie! Nepribližujte sa!" skričala som keď sa snažilo do mojej cely vstúpiť niekoľko ľudí. To pomenovanie cela je v tejto chvíli celkom divné.

,,My vám chceme len pomôcť slečna." povedal ten v čele a vyzeral byť dosť nervózny. Trochu sa ku mne priblížil, ale ja som sa ešte viac pritiskla k stene v rohu. Snažím sa ten pôrod čo najviac oddialiť aby som nemusela čeliť Tristanovi, ktorý tu mimochodom vôbec nie je. Zrazu ku mne niekto zo zdravotníkov pribehol a pichol do mňa niečo. V tej chvíli som zaspala.

,,Ihneď ma pustite!" hneď som začala šalieť keď som nabrala vedomie. Moje ruky boli priviazané o laná a ja som sa snažila vymotať. Zároveň som trpela obrovskou bolesťou v podbrušku. Nepredstavovala som si to tak strašne bolestivé a vyčerpávajúce. Všetci ľudia sa ma snažili nejako ukľudniť, ale ja som sebou stále metala na všetky strany, ale snažila som sa ostať čo najviac pri vedomí aby som mohla Tristanovi zatrhnúť zobrať mi to dieťa.

Po nekonečne dlhých hodinách bolesti som konečne uvidela moje malé miminko v náručí jedného zdravotníka. Radostne som sa usmiala, ale pocítila som, že niečo nie je v poriadku. Nevedela som sa nadýchnuť a začala som silno krvácať. Toto nie je dobre. Nie! Ja nesmiem zomrieť! Lebo Tristan, on mi to malé zoberie. Prosila som o nejakú pomoc, ale nikto mi nevedel pomôcť. V tejto dobe bolo úplne normálne keď žena zomrela pri pôrode. Ako Esther zvládla sedem detí a ja nevládzem ani toto jedno. Môj posledný pohľad ostal na Tristanovi, ktorý akurát prišiel. Môj posledný výdych. Ale viem, že sa skôr či neskôr opäť prebudím...

Pohľad Tristana:

Vivianne mi bolo možno trochu ľúto, ale zapríčinila si to sama. Aj keď zomrela, nič sa tým nemení. Pozrel som sa na malé miminko, ktoré držal Rinald v náručí. Oplachoval ho vo vode a ostatní prikryli mŕtve telo Vivianne čiernou plachtou. ,,Pane, čo s ňou?" opýtala sa jedna služobná.

,,Povedzte strážnikom nech jej telo odnesú čo najďalej, nech sú preč akokoľvek dlho, ale nech sa uistia, že je od hradu ďaleko." všetky hlavy sa na mňa zarazene pozreli. Nechápali moju požiadavku, ale ja som mal na to dôvod. Vedel som, že to je čarodejnica a bolo mi povedané, že ich duše len tak jednoducho tento svet neopustia. Povedala mi to raz jedna čarodejnica, na ktorú som náhodou narazil na jednej výprave.

Niektorí muži zobrali jej telo zabalené v deke a odišli zo žalárov. Vtedy som presunul svoju plnú pozornosť na bábätko, ktoré bolo zabalené v bielej dečke a plakalo. Prišiel som bližšie a vtedy mi Rinald povedal. ,,Je to dievčatko." prebral som si ju z jeho rúk a privinul si ju. Nečakal som, že na mňa takto malé miminko zapôsobí. Úprimne som sa usmial za veľmi dlhý čas.

,,Alexandrine Nadeen de Martel." povedal som jej meno. Dlho som rozmýšľal hlavne nad dievčenskými vznešenými menami, lebo keby to bol chlapec tak by sa volal logicky Tristan. Pomaly prestávala plakať, lebo jej niekto k ústam priložil fľaštičku s mliekom.

Služobné si začali medzi sebou šepkať slová typu, Tá je krásna, Z lorda Tristana bude skvelý otec, Chúďatko to malé, bude bez matky. Nad ich slovami som sa uškrnul. Keby len vedeli aká je skutočnosť. Na úbohú Vivianne som už nepomyslel. Alexandrne bude očividne v mojej komnate a budem jej musieť zaobstarať nejakú opatrovateľku. Toľko práce s malým dieťaťom, ktoré je bez matky. Na tieto všetky veci som ani nepomyslel a až teraz si to uvedomujem. V tomto smere by sa naozaj hodilo tu mať jej matku, ale s tým sa už nič spraviť nedá. Na moje prekvapenie mi Alexandrine zaspala v náručí a ja som absolútne nevedel čo robiť. Predal som ju jednej služobnej a ona ma nasledovala s miminkom v náručí do mojich komnát.

O 2 dni neskôr

Pohľad Rainy

Prudko otvorím oči a posadím sa. Spomínam si, že som zomrela. Pôrod! Pozriem sa smerom k môjmu lonu, ale je jasne vidieť, že bábätko sa v ňom nenachádza. Bola som v lese a začínala som panikáriť, ale to panikárenie netrvalo dlho, lebo som pomaly upadala do spánku. Moje posledné myšlienky tomu, že prečo práve teraz upadám do môjho storočného spánku...

O 2 mesiace neskôr

Pohľad Rebeky:

Prechádzala som po točitom schodisku, ale zarazila som sa v pohybe keď som začula plač dieťaťa. Nevyzeralo to tak, že by sa ho snažil niekto utíšiť. Započúvala som sa a vytušila som, že to vychádza z krídla kde bývajú Aurora a Tristan. Ale čo by tam robilo dieťa? Nakrčila som nos a pomaly sa tam vydala. Zastavili ma až stráže keď som chcela vstúpiť do Tristanovej izby, pretože odtiaľ ten plač vychádzal. ,,Ďalej nemôžete slečna!" povedal jeden z nich.

,,Čo nepočujete ten plač?" vykričala som to jemu do tváre.

,,Je nám to ľúto, ale pustiť vás nemôžeme."

,,Tak to teda pôjde po zlom." mykla som plecami a rozmýšľala som o tom čo mi Nik hovoril o ovplyvnení. On to z nás zistil ako prvý a hovoril, že sa mám dotyčnému pozerať priamo do očí. Odhodlane som sa nadýchla a zapozerala sa mu do očí. ,,Teraz ma pustíš do komnát lorda Tristana."

Na moje obrovské prekvapenie otvoril dvere so slovami. ,,Samozrejme."

Pochybovačne som sa na neho obzrela a potom som vbehla dovnútra. Neďaleko okna som videla to úbohé miminko plakať. Prešla som k nemu nadprirodzenou rýchlosťou a chytila ho do náruče. Teda ju. ,,Koho ty len si?" opýtala som sa jej akoby mi mohla rozumieť. Nemohla mať viac ako tri mesiace ,,A prečo si tu sama?" prešla som k posteli a sadla si na ňu. Nežne som ju pohladkala po líčku, ale ona neprestávala stále plakať. Kolísala som ju v náručí, ale márne. Jej plač ani neutichoval. Povzdychla som si a snažila som sa ten zvuk plaču tak nevnímať, lebo mi to doslova trhalo uši.

----------------------------------------------
Tak čo hovoríte na to, že Raina porodila dievčatko (ale bohužiaľ ona nevie, že je to dievčatko :( ) ? A na jej meno?

Prečo asi Raina upadla do toho spánku tak skoro? A čo hovoríte na Tristana v roli otca? A na to ako sa zachoval?

Potešia spätné ohlasy ^_^
Lúči sa Laurila :*