It was (no) mistake || [The Originals FF]

XLVI

,,Myslí do hrobky?" otázal sa Alaric a Elena nepatrne kývla hlavou zatiaľ čo Bonnie stále nad niečím rozmýšľala. ,,Elena, ja myslím, že máte s Bonnie iné dosť dôležité veci na práci," niečo jej naznačoval, ale ja som tomu nerozumela. ,,Lorrainu by som mohol doviesť k hrobke ja, aj tak tam musím dnes zájsť," opäť niečo naznačoval.

Elena odpovedala takmer hneď. ,,Tak to by bolo fajn, ďakujem Ric a ešte jedna vec," chytila ho za ruku, odtiahla ho ďalej a niečo mu v krátkosti vysvetlila. Asi som mala predstavu a potvrdilo s mi to keď Alaric vyzeral šokovane. Povedala mu o mne a mojom "dlhom živote". ,,Tak sa maj," pozdravila ho Elena ešte predtým než vyšli s Bonnie z dverí.

Alaric si povzdychol, ešte raz si ma obzrel a potom sa ma spýtal úplne odveci otázku. ,,Kafe?" nechápavo som nakrčila obočie. ,,Ach, ani neviem kedy hl vymysleli," zasmial sa svojej otázke. ,,Tak potom bourbon?" pozerala som stále rovnako nechápavo. ,,Život bez bourbonu? Neviem ako by som sa vtedy vyrovnal so životom," pokrútil hlavou a do hrnčeka si nalial úžasne voňajúci horúcu čiernu tekutinu a nalial do toho ešte spimínaný bourbon, čo som usúdila podľa toho čo pred chvíľou povedal.

,,To pijete alkohol ráno?"

,,Nie tak celkom, ale usudzujem, že dnes bude ešte ťažký deň,"

,,Čo je to za vec?" bojazlivo som ukázala na plechovú veľkú vec pred sebou.

,,To je auto," Alric mal zo mňa dosť veľkú srandu.

,,A, a neublíží nám to?"

,,To skutočne nie," prešiel k takzvanému autu a otvoril niečo čo vyzeralo ako dvere a za nimi bolo niekoľko kresiel? Popohnal ma aby som si tam sadla a ja som bola obzvlášť opatrná. Po sadnutí za mnou dvere zabuchol, obišiel auto a otvoril si ďalšie dvere a sadol si na sedadlo vedľa mňa. Auto začalo vydávať podivné zvuky a ja som tlmene vykríkla, ale po chvíli, keď sa auto pohlo, užasnuto som sledovala mihajúcu krajinu po stranách.

Alaric mi po ceste stihol rozpovedať všetko o upíroch. ,,A naozaj im môžem zakrútiť krkom a nič sa im nestane?" možno som znela ako šialenec, ale Alaric na to nič nepovedal, iba kývol hlavou na znak súhlasu. ,,Skvelé! Vždy som si chcela vyskúšať ten pohyb rukou, ako som to kedysi čítala," v Estheriných grimoároch. Tá ženská bola šialená!

Auto zastavilo pri lese a vystúpili sme na mýtinke. ,,A čo tu vlastne ty potrebuješ?" Alaric sa ma opýtal a ja som odpovedala popravde.

,,Myslím, že by sa v jaskyni mohli nachádzať ešte nejaké moje osobné veci,"

,,To je takmer nemožné," nadvihol obočie. ,,Veci spred tisíc rokov?"

,,V mojom živote nie je nič nemožné," zašepkala som a po celú cestu cez les som rozmýšľala nad svojimi chybami, ktoré mi kliadba od Dahlie len pripomenula. Ale bola skutočne chyba mať s Lijahom dieťa? Keby som vtedy o to dieťa viac bojovala, možno by som s ním prežila krásny život, a zmierila by som sa nakoniec aj s tým, že by ma mala v moci Dahlia.

Po niekoľkých krokoch po schodoch som došľapla na mäkkú zem a uvidela som Kathrine sedieť presne tam ako včera. Keď nás s Alaricom započula, spozornela. Vkročila som do otvoru do jaskyne a počula som ako Alaric na mňa zakričal: ,,Nemyslím, že je to dobrý nápad," jeho hlas znel naliehavo.

Zatiaľ som mu nič neodpovedala, lebo som sledovala Kathrine a vyzerala, že sa na mňa každú chvíľu doslova vrhne. Avšak, kým to stihla spraviť, pohybom mojou rukou som jej zlomila väz. ,,Zvláštne," mykla som ramenom, lebo som necítila žiadnu vinu. Všimla som si ako Alaric nechápavo sleduje dianie pred sebou, ale nakoniec len pokrútil hlavou, pozdravil sa mi a odišiel.

Keď už zašiel za roh, ja som sa posunula dopredu cez úzku tmavú uličku až som dorazila na miesto kde bol niečo ako oltár. To je ono. Prešla som k tomu a v hlave mi zasvietil plamienok nádeje, keď som uvidela moje fľaštičky poukladané na hlinou pokrytej zemi.

Vyzerali byť skoro všetky dosť zachovalé. Niekde prasklo sklo, ale bylinkám sa nič nestalo. Avšak tu bola jedna vec čo ma zaujala, žltý kus zrolovaného pergamenu odloženom pri šalvii. Mojej najobľúbenejšej bylinke. Som si určite istá, že som tam nič nenechávala a moja zvedavosť mi nedala a musela som sa pozrieť. Niekoľko riadkov bolo napísaných v klinovom písme a ja som si to začala v duchu čítať.

Lorraine,
Neviem prečo sem týchto pár viet napíšem, ale možno to vo mne nakoniec prebudí aspoň čiastočné uspokojenie, pretože si bez slova zmizla.
Dlho mi ležali v mysli dve veci, ktoré som ti nedokázal nikdy povedať.
Veľmi ma mrzí to, že som ti niekedy klamal alebo som bol k tebe veľmi úprimný. Miloval som ťa ako svoju dcéru a možno to zo začiatku bolo len kvôli Freyi, neskôr som ťa videl ako úplne inú osobu.
O druhej veci som sníval veľmi dlho, možno až doteraz. Predstavoval som si ako ma niekedy nazveš otcom, ale k tomu bohužiaľ nikdy nedošlo. Nemohla si spoznať aj moju milú stránku kvôli potýčkam medzi nami.
Síce viem, že sa toto už ku tebe pravdepodobne nikdy nedostane, ale potreboval som to napísať, lebo by ma vina užierala niekoľko ďalších rokov.
Mikael