It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory XVIII

1003 n.l./16 rokov

,,Nie, nebolo to vtipné." pokrútila som hlavou nad Niklausovou historkou.

,,Ale bolo." bránil sa.

,,To, že hodíš na Finna pár mrtvých rýb nie je smiešne, je to nechutné a vôbec by som sa nedivila keby sa s tebou prestal baviť..."

,,A ty všetko kritizuješ!" vykríkol a zasmial sa.

,,Možno aj hej." rozosmiala som sa keď som si uvedomila, že má vlastne pravdu. S Niklausom aj s Elijahom som sa usmierila dávno, ale to neznamená, že s  Tatiou súhlasím. Mali sme o tom aj dlhý rozhovor. Zistila som, že bez Elijaha a Niklausa to nie je život. Síce mám Beku a môjho Kola, ale to stále nie je to isté ako s nimi. Teraz som sa snažila dohnať každú chvíľu keď som bola bez Elijaha a Niklausa. ,,Poďme pliesť vence!" odrazu som šťastne skríkla a pozrela som sa nádejne na Niklausa.

,,Ehm, Raina uvedomuješ si, že som chlapec a mám dvadsať?" nedôverčivo sa opýtal.

,,Pche, nehraj si na dámičku a poď pliesť vence." uvedomila som si význam svojich slov. Rozosmiala som sa.

,,Ty si teda číslo." a už začal trhať púpavy a pokladal ich na jednu hromadu. Ja som si z tej hromady brala a preplietala ich jednu cez druhú. Bolo to zábavné až pokiaľ sa Niklaus neotrel o moju ruku. Cítila som ako keby som sa nejak prenášala. Netuším čo sa to deje. Pred sebou vidím vzpomienky.

,,Raina..." zašpkal Kol a opatrne mi dal prvú pusu.

,,Veď mi nehovor, že ťa pobozkal prvýkrát." potutlene sa Bekah usmiala. ,,A môžem vám ísť za družičku?" nadšene sa usmiala.

,,Lor, ja už ku tebe niečo dlhšie cítim..." dala som mu dlhý bozk.

,,Asi ťa ľúbim láska..." povedal, keď som mu dala darček k narodeninám. ,,Láska, moja a jediná."

Prudko som otvorila oči a pozrela som sa na šokovaného Niklausa. ,,Videl si to?" môj hlas ochabol. Prečo sa pýtam také hlúpe otázky aj keď viem, že to videl.

,,Ty a Kol?" neviem rozoznať jeho náladu. Či bol nahnevaný alebo žiarlil? Nič som nehovorila. ,,Ako dlho?" nechcela som na to odpovedať. Chytil ma za plecia a potriasol so mnou. ,,Ako dlho?" jeho hlas stvrdol.

,,Dva roky." zašepkala som takmer nečujne.

,,Prečo si mi to nepovedala?! To mi neveríš alebo prečo? A k tomu ešte dva roky!" vyzeral byť dosť nahnevaný.

,,Nechcela som aby o tom niekto vedel..."

,,Ale niekto to už vie." doplnil ma. ,,Budem hádať, Rebekah?" jemne som prikývla. Otočila som sa od neho a chcela som sa postaviť. ,,Ideš niekam?" opýtal sa a jeho tón hlasu sa úplne zmenil. Zrazu znel milo.

,,Tak si na mňa nahnevaný, nie? Nemám dôvod tu ostávať..."

,,Raina, ja nie som nahnevaný, len sa cítim odkopnutý." odvrátil odo mňa hlavu. Nevedela som sa na neho takto pozerať. Je to moja vina, že je smutný. Objala som ho.

,,Prepáč, naozaj som to chcela povedať len som nevedela ako a bála som sa, že sa na mňa nahneváte." plačlivo som povedala.

,,Nemusíš sa obávať, ja sa na teba nehnevám." pousmial sa. ,,Len chcem aby sme boli v poriadku a nechcem aby medzi nami boli tajnosti."

,,Neboj sa, už sa to nestane." usmiala som sa a bola som rada, že Niklaus nič nenamieta aj keď mám pocit, že mi niečo nehovorí.

,,On naozaj nič nenamietal?" prisvedčila som. ,,Akože vôbec nič? Ale to sa Nikovi vôbec nepodobá!" Bekah mi vôbec neverila.

,,Tak to zobral dobre, tak prečo to ďalej riešime?"

,,Ty to neriešiš, to ja to riešim." opravila ma a nasadila svoj odhodlaný úsmev. ,,Ja sa na to Nika opýtam, niečo mi tu nesedí."

,,Ako čo? Len si tu hráš na nejakého otravného človeka." povzdychla som si a zobrala si knihu z police.

,,Zlatko, ja sa nehrám na otravného človeka, ja ním som." žmurkla na mňa a ja som vybrala z police ešte nejakú inú knihu, ktorú som po nej hodila.

,,Netrafila!" vykríkla a vyplazila na mňa jazyk. Vzápätí vybehla z domu.

Jej chovanie som ďalej neriešila a išla pre tú knihu, ktorú som po nej hodila. Zobrala som si ju do ruky a prehliadla si ju. Je to grimoár, ale tento som ešte nikdy nevidela a to poznám všetky čo teta Esther má. Začala som si v nej listovať a našla som veľmi zaujímavé zaklínadlá. Pozastavila som sa až nad jedným kde boli poznámky tety Esther. Zaklínadlo bolo o zraneniach, ale jej poznámky boli čudné. Všetci, ale pri Lorraine sa ešte rozhodujem; odolnosť proti zraneniam navždy; viem, že čierna mágia je nebezpečná, ale musím to aspoň skúsiť; ešte to musím zdokonaliť, pretože s týmto by som akurát tak niekomu ublížila... Prečítala by som toho viac, ale kniha sa sama začala listovať až prestala na úvodnej strane. Tam bolo napísané Pre Rainu . Lorraine, toto je tvoje rodinné dedičstvo, prosím nezneuži ho. Teta Lysandra. Takže táto kniha je moja tak potom prečo ju má teta Esther? Z rozmýšľania ma vyrušil pohyb, ktorý mi tu knihu vytrhol z rúk. Vytrhla mi ju teta Esther.

,,Čo robíš s tou knihou?!" povedala naštvanejšie a prepichovala ma pohľadom.

,,Čo ty robíš s MOJOU knihou?" rozhodla som sa tiež zaútočiť a snažila som sa tú knihu od nej zobrať.

Vyzerala byť dosť prekvapená, ale prekvapenie hneď zamaskovala vážnym výrazom. ,,Máš pravdu, je tvoja." uznala a otvorila knihu na tej strane s kúzlom kde si písala poznámky. Použila zdvojnásobujúce zaklínadlo a už sa rázom na stole objavila kópia tej stránky. Falošne sa na mňa usmievala a povedala. ,,Tú knihu si môžeš zobrať, nemám s tým žiadny problém." a odkráča. Ona nemá problém s tým aby som si zobrala moju knihu?! A načo tie stránky potrebovala?  Musím sa určite porozprávať s Kolom keď príde zo svojho celodenného "výletu" s Finnom.

----------------------------------------------
Ja dúfam, že sa vám kapitola páčila, lebo ja som na túto kapitolu nevedela absolútne nič vymyslieť.
Mám otázku, v ďalšej chcete aj ten rozhovor s Kolom alebo ho môžem preskočiť?

Ešte taká jedna vec, keby niekto nevedel, tak som vydala knihu s coverami a bola by som rada keby ste sa na ňu pozreli ^_^

Lúči sa Laurila <3