It was (no) mistake || [The Originals FF]

LXVII

Ráno som sa zobudila a Oliviu som našla sediacu v kúpeľni, lebo tam jedine nesvietilo slnko. Muselo byť veľmi nepríjemné sedieť na zemi. ,,Prepáč, že som ťa nechala čakať. Hneď teraz pôjdem do mesta,"

,,Vážne?" usmiala sa na mňa. ,,To je od teba veľmi milé, ďakujem,"

Rýchlo som si prečesala vlasy, prezliekla sa a utekala som von z izby a opýtala som sa zamestnanca hotela, či nevie kde nájdem nejaké námestie s obchodami. Počítala som s tým, že tam nejaký čarodejnícky obchod bude. Zistila som, že to od hotela nie je až tak ďaleko a počúvla som navigačné rozkazy od zamestanca. O desať minult som sa ocitla v dlhej ulici kde sa nachádzali obchody úplne všade.

Pomaly som prechádzala pozdĺž ulice a obzerala som sa. Kým som prešla na jej koniec tak som uvidela dva obchody, ktoré vyzerali tajomne. Do jedného z nich som vošla. Keď som vstúpila, mohla som prisahať že to vyzeralo presne ako v obchode Nathanielovej mamy. Prechádzala som okolo mnohých poličiek s bylinkami až som došla ku stojanu so šperkami. Tam sa nachádzalo presne to čo som potrebovala, prsteň s kameňom lapis lazuli. Vzala som ho do ruky a išla som ho zaplatiť. Ku kúzlu na tento prsteň som nepotrebovala žiadne byliny, teda aspoň som to predpokladala, pretože toto kúzlo bola veľmi zjednodušená verzia môjho kúzla.

Predavačka sa na mňa usmiala keď som jej podala prsteň aby som ho zaplatila. ,,Darček pre kamarátku?" bola to postaršia pani, ale videla som na nej, že je čarodejnica, a preto som jej popravde odpovedala.

,,Vlastne, potrebujem vytvoriť denný prsteň pre upíra," nebola mojou odpoveďou prekvapená.

,,Viete slečna, každý deň sem príde toľko ľudí, až sa mi v nich čarodejnice stratia," pokojne odpovedala. Zaplatila som jej a z obchodu som odchádzala so zvláštne dobrou náladou.

Prišla som na hotel a tam už čakala moja upíria spoločníčka. Postavila sa hneď ako započula stlačenie kľučky. ,,Mám všetko čo potrebujem," milo som sa na ňu usmiala a ona sa potešila. Sadla som si na posteľ kde na prsteň svietilo priamo slnko a začala som s odriekavaním mne veľmi známeho zaklínadla.

,,Už to je?" opýtala sa so záujmom Olivia hneď ako som prestala rozprávať . Prikývla som a podala som jej prsteň. Nasadila si ho a opatrne vystrčila ruku na svetlo, ale to ju nespálilo. ,,Skvelé!" povedala si pre seba a v tom momente som cítila tvrdý náraz do steny a pred tým ako som omdlela, ako poslednú vec som započula buchnutie dverí.

Veľmi pomaly som otvorila oči a cítila som tupú bolesť hlavy, ktorá sa stále stupňovala. Svet okolo mňa sa postupne rozmázaval a zaostroval až som uvidela nejaké neznáme hnedovlasé dievča kľačiace neďaleko mňa. Hneď ako sa otočila som zavrela oči a predstierala som, že som stále v bezvedomí. Pocítila som chladivý pocit na čele, ktorého príčinou bola pravdepodobne nejaká masť.

Cítila som, že dievča bolo nadomnou sklonené, a preto som využila situácie a veľmi rýchlo som sa posadila až som ju zhodila na zem. Bola som pripravená použiť akékoľvek zaklínadlá. ,,Kto si?"

V šoku mala ešte stále na tvári vystrašený výraz. ,,Prepáč nechcela som ťa vyľakať, hneď ti poviem kto som, ale len aby som sa uistila; si čarodejnica, však?" nesmelo som prikývla a ona pokračovala. ,,Volám sa Alexa a viem, že toto bude znieť šialene, ale myslím, že sme rodina," vetu dokončila s veľmi tichým hlasom, ale ja som neodpovedala, netušila som čo povedať. Nechala som ju pokračovať v jej rozprávaní, ale stále som bola v strehu aby som mohla hocikedy využiť mágiu. ,,Vieš, nikdy som nespoznala nikoho zo svojej rodiny okrem môjho otca, ktorý mi o mojich príbuzných nechce nikdy nič povedať, ale ja som bola stále zvedavá, a preto som si začarovala tento náhrdelník aby sa rozsvietil stále keď je niekto z mojej rodiny poblízku." ukázala na svietiaci náhrdelník na svojom krku. ,,Stála som za tebou jednom čarodejnom obchode, a preto som sa ťa rozhodla nasledovať až na tento hotel. Dlho si z izby nevychádzala, a preto som sa to rozhodla risknúť a otvoriť dvere. Neviem čo sa stalo, ale ležala si v kúte s tečúcou krvou z hlavy, pomohla som ti a prosím, príjmi moje ospravedlnenie, nechcela som ťa vyľakať," smutne dokončila a postavila sa. Začala si baliť veci do tašky.

,,Prečo by som ti mala veriť, Alexa?" prepichávala som ju nedôverčivým pohľadom, ale noekde vo svojom vnútri som jej verila, bohužiaľ som to nevedela povedať nahlas. Začala som premýšľať nad tým, že moji praví rodičia, ktorých som nikdy nespoznala, museli mať ďalšie dieťa, Alexin príbeh nemusel byť výmysel.

,,Máš pravdu, nemáš dôvod mi veriť, ale myslím, že aj ty to spojenie mágie cítiš," mala pravdu, od začiatku mi na nej bolo niečo povedomé.

,,Je mi to ľúto, ale nemôžem ti veriť, znie to až priveľmi absurdne, aj na pomery nadprirodzena," v hĺbke duše som jej verila, áno, skutočne som verila tomu, že môže byť moja rodina, ale nedokázala by som sa niekomu zveriť s mojim životom po zrade z Oliviinej strany. ,,Teraz som zažila nepríjemnú situáciu čo sa týka dôvery, ale skutočne ti ďakujem za záchranu môjho života. Ak by ti to nevadilo, rada by som ťa v budúcnosti skontaktovala pomocou kúzla," navrhla som jej, ale nedúfala som v kladnú odpoveď.

Prekvapila ma. ,,Samozrejme, ak sa na to budeš cítiť, skontaktuj ma prosím, môžeš pokojne aj cez telefón. Žijeme predsa modernej dobe," pousmiala sa a napísala mi svoje číslo na ruku. ,,A aby som mezabudla, kontaktovala som nejakého Nathaniela, ktorého si mala uloženeho v telefone. Príde až sem do Londýna, do tohto hotela,"

,,Och, vážne?" skutočne som sa potešila a kus mňa začal ľutovať, že jej nedokázalo veriť teraz. ,,Ďakujem veľmi pekne," bola som rada, lebo budem mať nejakú spoločnosť. Alexa sa začala baliť k odchodu. Keď otvárala dvere, opýtala som sa jej ešte na jednu otázku. ,,Kto sú tvoji rodičia? Možno by som rada skontaktovala aj ich,"

,,Nemyslím si, že kúzlom dokážes skontaktovať môjho otca, nie je to totiž čarodejník. Ale volá sa Tristan. Tristan de Martel," pousmiala sa a ešte mi rýchlo povedala: ,,Maj sa, možno sa ešte niekedy uvidíme,"

Po jej slovách som ostala sedieť ako prikovaná. Nedokázala som sa pohnúť minimálne ďalších desať minút. Mám pocit ako keby som ani nedýchala a stále som rozmýšľala nad jej slovami. Tristan? Ten Tristan de Martel? Upír? A ona sa volala Alexa. Rebekah mi pri našom minulom rozhovore vravela, že sa v minulosti starala o Tristanovu dcéru, ktorá sa volala Alexandrine. Dieťa, ktoré mi v tej dobe Tristan vzal a vydával ho za svoje.