It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory XXIV

16.5. 1005

,,Tak to je skvelé!" potešila sa Dahlia, keď som jej oznámila, že prijímam ponuku. ,,Žiadna nespokojnosť, žiadna bolesť. Tomu všetkému si predišla svojím správnym rozhodnutím. Môžme začať so spájacím zaklínadlom."

,,Ehm, o tom mi nikto nič nepovedal..." pokrútila som hlavou.

,,Toto kúzlo musíš podstúpiť aby si mohla s nami viesť nesmrteľný život." ostala som zhrozená.

,,Ja nechcem!" túžba vidieť Kola by ma ešte viac užierala. To, že som mu nepovedala, že ho milujem.

,,Tvoj názor je teraz nepodstatný." hrubo ma schytila za ruky. ,,Súhlasila si s ponukou a toto je jej súčasťou." snažila som sa jej akokoľvek vykrútiť zo zovrenia a hádzala sebou na všetky strany. Ona ma stále pevne držala ako keby som sa vôbec nehýbala. Chcela som ju odhodiť od seba pomocou mágie čo sa aj tak stalo. Ostala prekvapená, ale keď uvidela, že sa rozbieham preč, spravila okolo mňa bariéru. Znova niekto? Pomaly sa postavila a prišla ku mne.

,,Prosím, nie, nie, nie..." šepkala som a záporne krútila hlavou. Úplne som sa vysílila. Ona využila situácie a začala odriekavať kúzlo. Už som nemala silu odporovať, lebo to kúzlo bolo skutočne silné a bralo mi skutočne veľa energie. Ked Dahlia skončila s odriekavaním pustila ma a ja som padla na kolená. Zhlboka som sa nadýchla a následne rozplakala. Čo mi to spravila? Všimla som si ako Freya vychádza z domu. Hneď ako ma uvidela, rozbehla sa ku mne a na Dahliu ani nepozrela. Privinula si ma do náruče.

,,Pššš, to bude dobré, aj ja som si tým prechádzala a bolo to naozaj neznesiteľné, ale ja ti pomôžem prekonať tú bezmoc." hladila ma po chrbte a ja som stále zvlykala.

,,Prečo to robíš?" zašepkala som a jej odpoveď ma dosť zaujímala. ,,Veď sa ani nepoznáme."

,,Pretože ti chcem pomôcť, tak ako som povedala. Viem aký je to pocit keď vieš, že už nikdy neuvidíš svoju rodinu."

,,Už nikdy nepoviem Kolovi, že ho milujem." môj plač bol hlasný.

,,To je mi skutočne ľúto. Kiežby som mohla niekoho z nich spoznať..."

,,Sú skvelí." zasmiala som sa takým tým smutným smiechom. Achhh, prečo ja? Prečo sa takéto veci stávajú práve mne?

,,Na odreagovanie, čo keby si mi povedala niečo o tvojom živote?" navrhla mi Freya.

,,Ehm, no tak dobre. Svoju pravú rodinu nepoznám a od mala som vyrastala s tetou Lysandrou a skôr než sa spýtaš, umrela keď som mala osem, požiar." vysvetlila som jej a ona na to nič nehovorila. Asi som ju prekvapila... ,,Ehm, nemusíš na to nič hovoriť, už je to desať rokov." vydýchla som. ,,Od vtedy som žila s tvojou rodinou. Každý deň iný zážitok, iné dobrodrúžstvo. Boli to naozaj krásne časy, ale odkedy sa Elijah s Niklausom začali hádať o Tatiu, už neboli sami sebou. Len Bekah so mnou ostala celý čas. S Rebekou by si si určite veľmi rozumela."

,,Tomu verím." zasmiala sa. ,,A teraz, čo keby som ti uvarila čaj na ukľudnenie?"

,,S tým súhlasím." potiahla ma za ruku a ja som ju nasledovala.

Pohľad Rebeky:

,,Rebekah!" počula som Elijahov krik zvnútra domu a ihneď som sa tam rozbehla. To čo som uvidela mi vyrazilo dych. Ležala tam matka. Mŕtva.

,,Ako sa to stalo?!" hystericky som zakričala a rozplakala sa. Padla som na kolená a hlavu si skryla do rúk. Cítila som ako ma Elijah objal. ,,Nie, nie, nie..." triasla som sa a nevedela som sa nadýchnuť.

,,Musíme ísť Bekah, tu pre nás už nie je bezpečno." zašepkal mi do ucha Elijah a zobral si ma do náruče. Snažila som sa vykrútiť, ale on ma pevne držal.

,,Musíme, musíme," habkala som. ,,pochovať." vydýchla som a prestala sa vzpierať.

Videla som ako sa Elijah pozrel na Niklausa a prikývol. Nik zobral mrtvú matku do náruče a vyšiel s ňou vonku. Elijah ma položil na zem a ja som vybehla von za Nikom. Ten ju položil na zem a začal vykopávať jamu. Ja som sa snažila pozerať kdekoľvek inde len nie na ležiace telo.

Neskôr som sa oprela o Elijaha. ,,To otec." povedal a ja som pochopila. Chápavo som prikývla hlavou a potichu vzlykala. Prečo to spravil? Nikdy mu to neodpustím.

Po vložení matky do jamy a zakopaní jamy hlinou som sa postavila nad jej hrob. Nik a Elijah sa tiež postavili nad jej hrob a ja som im podala ruky. Obidvom som im pozrela do očí a zašepkala pár slov. ,,Musíme si sľúbiť, že ostaneme spolu. Nič nás nesmie rozdeliť ani rozhádať." chápavo prikývli hlavami. Následne sme všetci naraz povedali. ,,Vždy a navždy."