𝙻𝚊𝚍𝚘𝚟𝚎 𝚍𝚘𝚝𝚢𝚔𝚢

PROLÓG

Nenávidím ich. Nenávidim ich všetkých. Nenávidím.

Ležala som v posteli a snažila sa ich nepočúvať, ale nedalo sa to. Moji rodičia odišli na víkend na služobnú cestu a ja som mala dom sama pre seba. Collin to vedel. Dom mali hneď oproti nášmu a naši rodičia už od kedy sa Harrisovci do našej štvrte nasťahovali boli najlepšími priateľmi. To sa o mne a ich jedinému synovi povedať nedalo.

Prisahala by som, že Collin Harris bol démon už keď mal šesť. Už od prvej chvíle, keď sme sa hrali na záhrade a ja som našla po daždivom dni na záhrade malého slimáka s ulitou.
Collin ho pristúpil a keď som sa rozplakala povedal mi len, že chcel vidieť jeho orgány.

Rodičia sa stretávali čoraz častejšie a ja som s ním musela tráviť čoraz viacej času. Chodili sme do rovnakej školy a čím viac času som s ním trávila tým väčšie to bolo peklo.
,,Buchtička!" zakričal Collin.
,,Tortička je lepšie," navrhla mu Jessica.
Pozrela som sa na špinavé okno, po ktorom tiekla poleva z torty, ktorú mi hádzali do okna. Nikdy som nepochopila ich zábavám.

Niekto mi do okna hodil ďalší kúsok čokoládovej torty, no mne ani len nenapadlo výjsť z teplej postele. Collin, Jessica a Oliver boli na škole viac než populárni a boli o jeden rok starší ako ja.

Jeho otec bol bývalý hokejista a vedela som, že hneď po strednej Collina pošle na výšku s hokejovým tímom. Nemohla som sa dočkať, kedy už budú v maturitnom ročníku. No do tej doby mi zostávali ešte dva dlhé roky.
,,No tak si už tučná dosť jeden koláč ti rozhodne obezitu oveľa nezhorší," povedala Jessica.
Okno som mala otvorené na vetračku a ich hlasy som počula dosť zreteľne. Modlila som, aby ich to už prestalo baviť.

Hodinky na nočnom stole ukazovali niečo po deviatej a zajtra ma čakala škola.
Uniformu do školy som mala už nachystanú. Nikdy mi neprekážalo, že sme v škole mali povinné uniformy.
No Jessica za to bojovala a zakladala rôzne petície. Uniformy boli sivé s pásikatou tmavočervenou kravatou a dievčatá si mohli vybrať či chcú nosiť sukňu alebo nohavice. Ja som nosila každý deň niečo iné.

Aj keď som veľmi chcela. Nedokázala som sa pohnúť zo svojej postele. Cítila som sa v nej bezpečne. Z nočného stolíka som vzala sluchadká a strčila si ich do uší. Ešte takých sedemsto dní a týchto ľudí už v živote neuvidím.

Máme za sebou prológ a ano viem že mám rozpísané Všetky pekné spomienky no sama neviem ako to mám ďalej písať a nemala som veľmi náladu to viem, že kebyže to idem písať z donútenia, tak by to bola strašný bullshit a bolo by to také...no nedala by som do toho srdce (Nebojte ja sa k tomu určite vrátim) Snáď vás tento náš nový príbeh zaujal. Bude dosť dlhý a dúfam, že tu budete so mnou celý čas až dokonca. Do tohto príbehu dávam trochu nádej, že by mohol zaujať viac ako...napr. Tŕne smrti. Každopádne uvidíme. Ľubim vás a ďakujem <3