𝙻𝚊𝚍𝚘𝚟𝚎 𝚍𝚘𝚝𝚢𝚔𝚢

KAPITOLA 70.

Eleanor

Priala som si byť neviditeľná, presne tak ako keď som ho stretla na výške.
,,Povedal mi, že som to ned.."
Zdalo sa mi, že všetok vzduch z miestnosti zmizol. Collin stál na prahu kuchyne a úplne sa zasekol. Jeho oči sa zaryli do môjho tela. Bolo také zvláštne ho vidieť po tak dlhej dobe. Mala som pocit, že sme sa nevideli už roky.

Collin mal ústa pootvorené a jeho hruď sa pomaly dvíhala a klesala.
,,Eleanor," vydýchol a pozrel sa nižšie.
Až vtedy som si uvedomila, že jeho pohľad bol na mojom bruchu. Chcela som si ho zakryť alebo ho nejak stiahnuť len, aby ho nevidel.
,,Ak chceš zajtra mu skúsim zavolať, ale naposledy Collin," povedala mu Mischell, no on ju nevnímal.

Collin spravil pár pomalých krokov a oprel sa vedľa mňa o linku.
Zťažka prehltol: ,,Vieš čo čakáš?" hlas mu slabo preskakoval. Takže to netušil. Mischell mu to očividne nepovedala, pretože jeho reakcia by nebola takáto.
,,Chlapca."
,,Chlapca?" zopakoval piskľavo. Vždy som si myslela, že Collin je majster v pretvarovaní a herectve, ale teraz aj keď sa snažil, nedokázal svoje emócie zakryť.
,,Ako sa bude volať?" spýtal sa.
,,Ešte neviem. Stále som sa nerozhodla," položila som si dlaň na brucho.

Na malú chvíľu som sa ho chcela dotknúť. Dotknúť sa jeho tváre alebo ruky a vedieť, že náš príbeh sa neskočil tak ako sa skončil, že to pre nás je len začiatok. Boli chvíle kedy som si myslela, že som sa cez to preniesla a že som zmierená s tým, že som Collinovou minulosťou a on si na mňa už nespomenie.

,,Budem musieť už ísť," ruku som prudko dala z brucha dole. Skrčila som obočie a pozrela sa dole. Cítila som jemné chvenie, ale nie také ako keď sa môj chlapec hýbal, teraz robil niečo iné.
,,Stalo sa niečo?" opýtala sa Mischell.
,,Ja len- Asi ma štikútku."
,,To sa dá?" vyšlo z Collina
,,Neviem, ale mám taký pocit akoby sa mu čkalo," slabo som sa zasmiala. Bol to príjemný pocit.

Mischell ku mne pribehla a s otázkou v očiach počkala kým si vyhrniem tričko. Chcela to vidieť rovnako ako ja.
S úsmevom sa na to pozrela aj keď mi to prišlo trochu intímne. ,,Teším sa na svoje malé," povedala Mischell.
Pozrela som sa kútikom oka na Collina, ktorý skrčil nos, ale nevyjadroval sa.
Moja pokožka na bruchu sa prestala chvieť a ja som sa vrátila do reality.

Stiahla som si tričko a s trpkým úsmevom poďakovala ešte raz Mischell. Prebehla som cez cestu do nášho domu. Hodila som mame na linku korenie a chcela sa zatvoriť vo svojej izbe. Kráčala som po schodoch hore a za mnou sa ozval len mamin hlas: ,,Si horšia ako keď si mala pubertu!" Nič som na to radšej nepovedala a zrýchlila som. Potrebovala som predýchať stretnutie s ním.

Automaticky som prišla k oknu a pozerala sa do jeho okna ako keby som ho tam mohla vidieť. Nebol tam. Chytila som sa za horúce líce a cítila som ako mi teplý vzduch v mojej izbe hladká pľúca. Nevedela som, že či niekedy budem mať pod kontrolou, to čo cítim ku Collinovi. Pravdepodobne nikdy nebudem. Nikdy sa toho nezbavím úplne.

Collin

,,Vysvetlíš mu to alebo si to mám zase vysvetliť sama?" obrátila sa ku mne mama, hneď ako sa zavreli za Eleanor dvere. Jej žiariaci úsmev, ktorý mala ešte pred pár sekundami na tvári úplne zmizol a v zelených očiach mala čistý chlad. Niekedy ma desilo ako sa v niektorých situáciách podobala na otca.
,,Čo ti mám vysvetliť?" naozaj som nevedel, čo chce, aby som vysvetľoval.
,,Čo to bolo?"
,,Ja neviem ako ti mám na to odpovedať!" skríkol som podráždene.
,,Nemáš pocit, že to trochu vychádza?"
Čo vychádza? ,,Akurát by to dieťa mohlo byť tvoje," našpúlila pery.

Nepotreboval som výklad jej teórie, ale aj tak spustila: ,,Neviem čo medzi vami bolo na vysokej, ale jednoznačne to nebolo ako ty hovoríš: nič. V nemocnici trávila pri tebe viac než dosť času a všetko by to dávalo zmysel."
Rozosmial som sa: ,,Nezvaľuj na mňa to, že Eleanor niekto nabúchal a teraz potrebuje pre svoje decko otca. Ja som to nebol, takže ma prestaň obviňovať a spýtaj sa radšej Eleanor kto je otcom. Ona by to mala rozhodne vedieť lepšie ako ja."  Ešte raz som sa na ňu provokatívne usmial a odišiel som.

Nedával som to. Mal som pocit akoby sa moje vnútro pomaly rúcalo. Na Eleanorine tehotenstvo som zabudol. Ak si dobre pamätám povedala, že pôjde na potrat, takže som to nebral za dôležité. No ona si to dieťa nechala a neunúvala sa mi to povedať. Možno to tak bolo dobré, ale aj tak som o tom mal vedieť. Chcel som o tom vedieť, aj keď to tak naposledy nevyznelo. Nepamätal som si presne čo som jej povedal, ale vedel som, že som vtedy na ňu nemal náladu.

Upokojoval som sa, že nemám dôkaz, že je to vnútri Eleanor moje. Premýšľal som, že by som sa s ňou mal porozprávať, ale zároveň som s ňou nechcel rozprávať. Cítil som sa neuveriteľne zmätene a rozhádzane, dokonca ešte viac ako keď som sa prebudil z kómy.