𝙻𝚊𝚍𝚘𝚟𝚎 𝚍𝚘𝚝𝚢𝚔𝚢

KAPITOLA 64.

Collin

Do čiernej veľkej tašky som hodil už len nabíjačku a mal som všetko.
Bol som presvedčený, že ak by doktori mohli, tak by si ma v nemocnici nechali aj cez Vianoce. Ale mne to tu už riadne liezlo na nervy. Strávil som tu len týždeň pri vedomí a dlhšie by som nezvládol. Z toho smradu a jedla sa mi dvíhal žalúdok aj sestričky boli neochotné.

Tašku som si prevesil cez plece. Moja mama ma celá vysmiata čakala pri dverách. Snažila sa mi pomôcť s balením, ale ja som jej pomoc nepotreboval. Cítil som sa úžasne. Hlava ma už nebolelo, tak často a môj chrbát bol tiež na tom lepšie.

Nastúpili sme do maminho čierneho auta, v ktorom bola neskutočná zima. Zdalo sa mi, že ešte väčšia ako vonku. S mamou sme mali ísť domov, do rodičovského domu.

,,Collin?"
,,Hm?" pozeral som sa dopredu a naozaj som nemal chuť na rozhovor.
,,Naozaj nechceš kontaktovať chalanov z tímu?"
,,Nie. Teraz určite nie."
,,A Eleanor?" Keď to povedala cítil som ako je moja krv horúcejšia. Nechcel som, aby sa do toho starala. Nič ju do toho nebolo. Ja som sa momentálne necítil na to ju kontaktovať. Ani nikoho iného.
,,Mami nie," precedil som cez zuby.
,,Ona sedela pri tebe častejšie ako ja. Čo ak je kľúč k tomu, aby si si spomenul?"
,,Ale ja si nechcem spomenúť!"
,,Všetkým to sťažuješ," pevne držala volant, ale jej tón hlasu bol stále pokojný.
,,Otec volal docentovi a ten ťa odmieta prijať naspäť s tvojou diagnózou. Takže budeš musieť ísť znovu do prvého ročníka."

Stáli sme na križovatke a ona sa otočila ku mňe a s pevným výrazom sa ma opýtala: ,,Takže na akú fakultu chceš ísť?"Chcel som byť doktor. Ale keď som to raz spomenul otcovi bol rázne proti a mama sa k tomu nevyjadrovala.
,,Chceš ísť na medicínu?" spýtala sa narovinu.
,,Otec je proti."
,,Nerieš otca."
,,Chcel by som tam ísť."
,,Čo keby si nastúpil na zimný semester?" Zimný semester bol až v septembri. Čo by som dovtedy robil?
,,Čo ak neurobím to príjmacie konanie?"
,,Collin, ver mi, že to urobíš."
,,Volala si tam?" Ak si je taká istá, tak pravdepodobne niekoho podplatila alebo ja neviem.

,,Nie som tvoj otec," povedala. ,,A dovtedy..." vzdychla si, ,,možeš bývať s nami, učiť sa a môžem ťa hodiť so nejakých modelingových agentúr."
,,Preboha," vzdychol som si. Lákavo to neznelo, ale usmieval som sa.
,,No taak Marry sa ide z teba zblázniť. Zakazujem ti vyše pol roka nič nerobiť."
,,Však sa budem učiť!"
,,Prosím ťa s týmto na mňa nechoď. Polovicu vieš už teraz a druhú polku sa naučíš za týždeň."
,,Nenaučím je toho strašne veľa. Videla si tie papiere vôbec?"
,,Kúpila som ti už všetky potrebné materiály. Rátala som s tým, že tam budeš chcieť ísť," ruky z volantu uvoľnila a pyšne sa pozerala dopredu.

,,Máš dve možnosti buď mi dovolíš ťa vziať na fotenie, alebo Davidovi treba pomáhať. Určite ťa rád príjme."
,,Fuj. Byť v zapotenej garáži celý deň a tváriť sa, že opravujem autá fakt nechcem."
David bol mamin brat. Nemal žiadne deti a tak trochu som mal pocit, že ma nenávidí. Jazdiť v autách a hrabať sa v nich bol obrovský rozdiel.

Byť celý špinavý od tej čiernej veci a spotený s Davidom, ktorý ma bude len buzerovať ma absolutne nelákalo. Moje mlčanie asi mojej mame napovedalo.
,,Vedela som, že pôjdeš so mnou," zapištala.
,,Koľko mi za to dáš?"
,,Za jedno fotenie ti dám päť litrov."
Jasné, že tie peniaze miniem za dva dni možno za tri. Pozrel som sa do bočného zrkadla. Stále som si nezvykol, že vyzerám inak, ale nesťažoval som sa. Aj keď som vyzeral staršie, tak som vyzeral ešte atraktívnejšie. ,,Jedno fotenie."

,,Dobre, ale nájsť si prácu si budeš musieť aj tak."
,,Načo?" nerozumel som.
,,Zblázniš sa doma."
,,Nezbláznim budem chodiť von a budem sa učiť aj keď budem vedieť už všetko."
Do práce ma naozaj nedostane.

,,Tešíš sa?" opýtala sa zrazu.
Zasekol som sa, len preto, lebo sa ma takú otázku pýtala naposledy, keď sme išli do aquaparku s najväčším tobogánom, na ktorý ma aj tak nepustili. ,,Teším."
V aute sme mali vypnuté rádio a to ticho mi prišlo príjemné. Ak o tom otec nevie nechcem vedieť čo bude robiť.

Zasmial som sa: ,,Otec nás za to zabije."
,,Je to možné," zamyslela sa a úsmev jej povädol. ,,Je mi ľúto, že som to neurobila vtedy. Že som ťa neposlala na medicínu, keď si mal devätnásť. Stále si chcel prestúpiť a viem, že ťa otec s tým často vydieral." Možno bolo dobré, že som si na to nepamätal.

,,Ďakujem," ťažšie sa mi to vyslovovalo. Neznášal som ďakovať, prosiť ani sa ospravedlňovať. V skratke som nemal pocit, že si to ľudia zaslúžia. Ale moja mama si to teraz zaslúžila.
,,Urobíš niečo pre mňa?"
,,Čo?"
,,Zavolaj Eleanor aspoň raz von. Má na sviatky tiež prísť. Chcem, aby si tomu dal šancu."

Nadýchol som sa. Akú šancu? Nechcel som, aby sa mama do toho miešala. Jednoducho som som nikam ísť s Eleanor nechcel. Liezla mi na nervy a nemohol som s ňou vydržať. Nechcel som s ňou vydržať. Keď som sa nudil, tak som ju využil, ale po tom, čo mi povedala, že sme spolu niečo mali som ju nemohol ani vidieť.

,,Aspoň hodinu," povedala moja mama prosebne.
,,Hodinu?" Šesťdesiat minút s ňou mi prišlo strašne veľa. ,,Prosím."
,,Fajn pred Vianocami jej zavolám," pre nikoho iného by som tak rýchlo neodstúpil.