𝙻𝚊𝚍𝚘𝚟𝚎 𝚍𝚘𝚝𝚢𝚔𝚢

KAPITOLA 8.

Eleanor

,,Za čo?"
,,Za všetko. Ak odo mňa niečo chceš nemôžeš sa ku mne tak správať." Nebola som si istá či ma vôbec počúva.
,,Nebudeš sa už ku mne správať ako pred rokmi už nie."
,,Inak čo?"  nadvihol obočie.
,,Inak zavolám tvojej mame a s radosťou jej poviem všetko čo jej syn na strednej robil a nielen mne. Nevynechám ani jeden detail." Nemyslela som to vážne len som chcela, aby videl, že už nechcem žiť v tom strachu a že nedovolím, aby sa veci vrátili do starých koľají.

Pridusene sa zasmial: ,,Myslíš, že ti uverí?"
,,Tvoji rodičia ťa poznajú lepšie než ktokoľvek iní akurát, že nepoznajú ani tretinu toho čo si povyvádzal. Navyše mne veria." Snažila som sa to všetko hovoriť sebavedomo, pretože ak niečo poviete sebavedomo ľudia tomu uveria.
,,Eleanor...Vážne si myslíš, že mi bude vadiť, keď si mama s otcom trochu pokričia a taký týždeň budú na mňa nasratí?"
,,Tvoja mama možno, ale tvoj otec nie."
,,Teraz sa mi vyhrážaš, aby som sa ti ospravedlnil?"
,,Nie, len aby si neplánoval robiť to, čo si robil predtým."

Mlčal a to ticho medzi nami sa mi nepáčilo. Collin nemlčal ak nevyhral.
,,Ak sa mi ospravedlníš budem ti pomáhať naďalej ak nie tak odídem," zopakovala som mu môj návrh.

Stále sme postávali na schodisku.
Prikývla som a otočila sa naspäť dole schodmi. ,,Prepč," zamrmlal zduto. Potlačila som úsmev a vrátila sa ku Collinovi. Kútiky úst mi skákali hore a dole. Prešla som okolo neho a išla k dverám od jeho izby. Keď ma pred pár minútami dovliekol do svojej izby veľmi som sa nesústredila na okolie.

Izbu mal malú, ale väčšiu od mojej.
Oproti dverám bolo obrovské okno a pri ňom úzka posteľ. Collin prišiel hneď za mnou a zo stola vzal svoj notebook.
Sadla som si na posteľ a sledovala každý Collinov pohyb. Sedel na stoličke s kolieskami a zapínal počítač. Neunúval sa vstať.

Odštopol sa stále sediac na stoličke bližšie k posteli a doslovne hodil na mňa počítač, ktorý stál minimálne trikrát viac než ten môj. ,,Má to mať tisíc slov," povedal mi.
,,Ja viem." Veď som sa s tou esejou trápila celý víkend a aj tak ju kvôli nemu musím písať druhýkrát.

Vzala som si počítač do lona a otvorila program na písanie.
,,Čo si povedal tej profesorke?" spýtala som sa.

,,Že si myslím, že po smrti nič nie je. Je to ako spánok akurát, že už sa nezobudíš."
,,Bože Collin, to si si nemohol prečítať tú blbú esej?"
,,Nevedel som, že o tom bola tá esej. Myslel som, že sa ma to pýta len tak, ani ma len nenapadlo, že práca, ktorú si písala bola o smrti," prstami sa zaboril do hustých vlasov a potiahol sa za ne.
,,Najlepšie na tom bolo, že mi potom kázala tvoju esej čítať nahlas. Keď som ju dočítal povedala mi, že podvodníkov neznáša."
,,Takže si ju čítal pred všetkými?"
,,Musel som," povzdychol si.
,,Ja ti tvoj trápny názor o ďalšom živote či o čom to vlastne bolo neberiem, ale nepíš to v mojom mene."
,,Ako som to mala vedieť? Nepovedal si mi o čom môžem a nemôžem písať," bránila som sa. ,,Tak teraz to už vieš."
,,Môžeme už začať? Rada by som to mala za sebou."

O pár slov je táto kapitola kratšia, ale naozaj som ju chcela publikovať. Ste úžasné proste najlepší ľudia akých som stretla. Love u. Ale keď si to tak vezmem, tak na to, že sme len na  8 kapitole tak sa toho stihlo udiať už dosť.