𝙻𝚊𝚍𝚘𝚟𝚎 𝚍𝚘𝚝𝚢𝚔𝚢

KAPITOLA 9.

Eleanor

,,To čo hovoríš nedáva zmysel!"
,,Ale dáva," zašomral. Stačilo nám napísať  už len záver a mali by sme celú esej hotovú, ale Collin stále vymýšľal.
Dve a pol hodiny som sedela na posteli s horúcim počítačom a písala s Collinom jeho esej. ,,Dokončím to už doma a pošlem ti to," povedala som vyčerpane a otvorila jeho maily, aby som si to mohla poslať.

,,Eleanor?"
,,Mh?" tvárila som sa, že sa sústredím na odoslanie emailu.
,,Jessica..." začal, ale nevedel nájsť správne slová. ,,Písala ti niečo?" opýtal sa nakoniec. Zatvorila som počítač a položila ho vedľa seba na posteľ.
,,Čo mi mala písať?" zaujímalo ma.
V živote som mi Jessica nenapísala a bola som za to rada. Stačilo mi ju vídať v škole. S Collinom už od prvého ročníka tvorili pár. Minimálne tridsaťkrát sa rozišli a dali znovu dokopy. Až na to, že teraz už sa dokopy nedali.

Desiatky študentiek muselo byť nadšených z toho, že je Collin slobodný.
Už na strednej bol viac než žiadaný. Všetky dievčatá si mysleli, že práve im dá Collin svoje srdce. Nepochybovala som, že to tak zostalo aj na výške. Ale Collin pokiaľ aj nejaké srdce mal, tak ho neplánoval nikomu dávať.

,,Nič," povedal.
,,Prečo sa to pýtaš?" 
,,Len tak."
,,Nepoznám nikoho, kto by sa pýtal veci len tak," namietala som.

Netušila som prečo by už len mne mala Jessica niečo písať?  A prečo sa o to zaujímal Collin?
,,Nestaraj sa. Chcel som, aby si odpovedala áno/nie nič viac." Vstal zo stoličky.
,,Keď to budeš mať hotové pošli mi to." Vycítila som, že už chce, aby som vypadla. Schmatla som svoju kabelku a chytila studenú kľúčku od dverí.
,,Veľa šťastia na zajtrajšom zápase," popriala som mu a stlačila kľúčku smerom dole.

Dvere od izby naproti boli pootvorené. Zamierila som k schodom a tešila sa ako doma dokončím Collinovi esej a napustím si horúcu vaňu.

,,Prídeš na zajtrajší zápas?" spýtal sa hlas, ktorý nepatril Collinovi. Pomaly som sa otočila sa hlasom. Pár metrov odo mňa sa o stenu opieral Timothej.
,,Steny sú tu ako z papiera," dodal.
Ak počul ako som Collinovi popriala šťastie, tak musel počuť aj našu hádku.
,,Nie, neprídem," odpovedala som.
,,Ani na párty?" čudoval sa.
,,Nie," odpovedala som stručne.

Desilo ma, že tento dom ma tenké steny a Collin môže počuť každé moje slovo.
,,Nikto ma nepozval," narovnala som si kabelku, ktorá sa mi šmýkali z ramena.
,,V tom prípade ťa pozývam," pousmial sa.
,,Neviem...Neviem či je to dobrý nápad," povedala som tichšie a pozrela sa na Collinove dvere. ,,Budem rád ak ťa tu uvidím a budem môcť spoznať dievča, ktoré ma vyzliekalo pohľadom," chlapčensky sa uškrnul.
Všetky slová sa mi z hlavy vyparili a nedokázala som nič povedať.
,,Tak zatiaľ," pozrel sa mi priamo do oči a zmizol vo svojej izbe.
Celá červená som zišla po schodisku a konečne sa dostala na čerstvý jesenný vzduch.

Odjakživa som nemala rada hokej.
No nevedela som skrotiť svoju túžbu ísť sa pozrieť na zajtrajší zápas.
Chcela som sa len pozrieť na Kaia, Timotheja a Collina.

Vydala som sa po ulici, ktorá bola zaplnená lístím. Až priveľmi pripomínala moju domovú ulicu, teda tú na ktorej sme s Collinom vyrastali. Suché lístie mi pod nohami šušťalo a nevedela som sa rozhodnúť či mi je ten zvuk nepríjemný alebo príjemný.

Z predného zipsu kabelky som vytiahla mobil. Vytočila som naposledy volané číslo a čakala kým mi to Fei zdvihne.
Nenapadlo by mi, aby som šla sama na vysokoškolský hokej. Bola som si vedomá, že ak si ma Collin všimne vo svojom dome alebo niekde na štadióne nadšený z toho nebude.

Ahojteee
Snáď vás príbeh ešte neomrzel. <333 Túto kapitolu som sa viac menej donútila napísať, lebo keď už som vám ju sľúbila tak som to chcela dodržať a tak trochu som improvizovala a písala ako mi prišlo. Nooo každopádne budem zase aktívna...<3 Strašne by som chcela, aby táto kniha bola ,,emocionálne nabitá" (neviem ako to inak povedať) aby proste ste proste cítili pocity postáv a súcitili s nimi, ale ak mám byť úprimná neviem...ako na to.