𝙻𝚊𝚍𝚘𝚟𝚎 𝚍𝚘𝚝𝚢𝚔𝚢

KAPITOLA 54.

Collin

O dva dni sme išli na rovnaké miesto. Neznášal som to tu. Naozaj sa mi tu nepáčilo, ale vedel som, že Eleanor sa to bude páčiť a už som jej to navrhol, to znamenalo, že nebolo cesty spať.
Bol som rád, že sme boli sami. Radšej som bol s ňou sám.

Sedeli sme v aute a strkal som jej jazyk hlboko do hrdla. Boli sme už na mieste, ale ja som naozaj nechcel ešte vystupovať, ale Eleanor sa pomaly odťahovala. Ústami som sa stále za ňou nakláňal, no El sa úplne vzdialila a chytila kľúčku.
,,Myslíš niekedy naňho?" vyletelo zo mňa.
Eleanor sa ani nepohla zdalo sa mi, že ani nedýcha. ,,Nie," povedala, tak akoby som jej pokazil tou otázkou náladu.

Bola to odpoveď, ktorú som chcel počuť, ale nevedel som či je pravdivá.
,,Vieš...keď v živote vážne niečo chceš. Musíš to ukradnúť tomu, kto to má. A ja keď som videl ako si sa naňho vtedy pozrela som ťa chcel tak, že som to nedokázal ovládať." Nevedel som či tomu rozumela, tak ako som to myslel. No modrými očami blúdila po mojej tvári.

S veľkou nádejou som čakal na jej reakciu. Naklonila sa a pobozkala mi špičku nosa. ,,Nehovoríme si to často, vlastne sme si to povedali len raz, ale milujem ťa Collin."

Spokojne som sa usmial a vystúpil. Na zamrazenom jazere už korčuľovalo zopár ľudí. Minulý rok som sem chodil často, ale teraz som tu bol len kvôli Eleanor, pretože som to pred dvomi dňami povedal a ona do mňa neprestala s tým rýpať.

Sedel som na kraji otvoreného kufra a pchal si nohu do čiernej korčule. El bola už obutá a netrpezlivo čakala na mňa. Nehrozilo, že si korčule otupíme, keďže už tri kroky od nás sa začínal ľad.
,,Prečo chceš byť doktor?" opierala sa o auto.
,,Na tom nezáleží," vstal som a zavrel kufor. ,,Záleží. Je to preto, že si myslíš, že budeš v bielom plášti dobre vyzerať alebo to mal nejaký hlbší význam?"
,,Má to viac dôvodov a jeden z nich si povedala."
,,Tak mi povedz o tých ostatných," naliehala. Zamyslel som sa a až keď sme vkročili na ľad som jej odpovedal: ,,Nepríde ti úžasné ľudské telo? Myslím zvnútra. Páči sa mi predstava sa hrabať v cudzom tele."
,,Bože," vydýchla. ,,Myslela som, že mi začneš vykladať niečo o zachraňovaní životov, ale takto mám aspoň istotu, že si to stále ty."

Eleanor skôr po ľade kráčala než  sa korčuľovala. Jej ruku som stále držal, ale teraz som ju pustil. ,,Snaž sa robiť tento pohyb," povedal som jej a snažil sa čo najvzornejšie ukázať jej ako od seba vzdalujem najprv jednu nohu a potom druhú. ,,Daj mi ruku," ponúkla mi svoju dlaň, ale ja som ju neprijal.
,,Vieš, Eleanor je celkom ťažké odhadnúť kedy sa tu možeš korčuľovať. Možno sa ľad pod tebou prepadne, ale neboj ja ťa zachránim."

Tvár mala pokojnú, pritom ja som neklamal. Ľad pod nami sa mohol kedykoľvek prepadnúť, ale upokojovalo ma, že sa tu korčuľovalo viacej ľudí, hlavne deti. Keď tu boli deti, tak to muselo byť bezpečné. Korčuľoval som dozadu a usmieval sa na ňu. Vlasy mala vyčesané vzadu, ale aj tak jej niektoré pramienky padali do tváre. ,,Neviem, čo to robíš, ale prestaň s tým a daj mi ruku," zase ju natiahla ku mne. Vzal som ju a potiahol dopredu.

Nasledujúce dve kolá okolo jazera som ju len ťahal. Hýbala nohami, ale úplne lenivo a keby nedrží moju ruku, tak by bola päť minút na rovnakom mieste ,,Chcel som sa ťa opýtať či prídeš na môj zápas."
,,Kedy?"
,,V utorok."
,,S tebou?" kútik úst sa jej nadvihol.
,,Áno," znelo to čudne. Chcel som ju priviesť na hokej s tým, že je tam kvôli mne. ,,Celý čas?"
,,Asi áno," zahryzol som si do vnútornej strany líca.
,,Je to trochu dôležitý zápas, ale nie až tak ako bol ten..." nedopovedal som.
,,Budem tam. Celý čas," prstom mi pohladila ruku, za ktorú ma držala.
,,Teraz poďme už domov."