𝙻𝚊𝚍𝚘𝚟𝚎 𝚍𝚘𝚝𝚢𝚔𝚢

KAPITOLA 57.

Eleanor

Sama. Zase som bola sama, teda nie tak úplne. Prišla som s Collinom, ale ten bol teraz v šatni spolu s celým tímom. Na štadióne bolo tak veľa ľudí, dokonca sa mi zdalo, že viacej ako na tom zápas, čo sa Timtohej a Collin pobili.

Sedela som blízko pri striedacej lavičke.
Z uličky, kde sa nachádzala šatňa postupne vychádzali hokejisti. Na ľad ešte nenastúpili, len si zatiaľ posadali na lavičku predomnou. Ale ten môj hokejista stále neprišiel. Všimla som si Lucasa, dokonca aj Timotheja, ale Collina som nikde nevidela. Vstala som z modrej plastovej stoličky a zišla dole schodmi. Nikto sa na mňa nepozeral. Tréner práve niečo hovoril hokejistom a rozhodcov som nevidela.

Otvorila som prvé dvere, na ktorých bolo napísané šatňa. Dúfala som, že sú to správne dvere. Bolo mi jasné, že tam môže ešte niekto byť a že ak ma tu niekto prichytí, tak budem mať riaden problém. No vtedy som to mala na háku.

Na jednej z dvoch lavičiek sedel chlapec s dresom štyridsaťštyri. Zdvihol hlavu a s pokrčenými obočím sa na mňa usmial.
,,Ako si sa sem..?"
,,Nikto sa nepozeral a dávala som si pozor," podišla som k nemu a čupla predneho. ,,Máme ešte čas," pozrel sa mi do očí a jeho úsmev sa úplne zmenil.
,,Chceš ma pretiahnuť v obrovskom drese a korčuliach?"
,,Tak nejak. Pre šťastie."

,,Collin Harris predsa nepotrebuje šťastie na to, aby vyhral,"
,,Nie, ale potrebuje šťastie, aby zvládol nezabiť jedného nemenovaného hráča v jeho tíme."

,,Koľko máme minút?" opýtala som sa.
,,Jedenásť," ani to číslo nestihol zrozumiteľne povedať a už som svoje pery pritisla na tie jeho. Odtiahla som sa a vyzliekla si tričko. Znovu som ho pobozkala.

Nevšimla som si kedy si Collin stihol vyzuť korčule, ale na nohách mal už len biele ponožky.
,,Trochu sa bojím, že tu vojde tréner," zamrmlal. Nemal to hovoriť, pretože mnou trhlo a rýchlo som sa postavila.
,,Neboj, nepríde tu. Asi teraz dáva celému tímu prednášku, a to že tam niesom si uvedomí až za desať minút," postavil sa a urobil krok ku mne.
Chrbtom som narazila do skriniek, ktorých kov bol úplne ľadový a ja som sa snažila od nich odtiahnuť, ale Collin bol tak blízko, že to už nešlo.V hlave mi prebiehal scénar ako veľmi bude trápné, keď tu príde ktokoľvek. Panebože a kebyže tu vojde Timothej...

Collinovi to bolo zrejme úplne jedno. Nežne mi pobozkal sánku a postupoval nižšie ku krku. Uvoľnila som sa a zašepkala: ,,Máme len jedenásť minút."
,,Už len deväť," opravil ma. Pokúsila som sa mu vyzlieknuť nohavice, ale veľmi mi to nešlo, takže si ich musel chytiť on a zošúchnuť dole. Collinove pery boli stále na mojom krku.

Rozopla som si gombík čiernych voľných riflí a snažila sa ich dať čo najnižšie. Rukou som zablúdila k jeho bruchu. Mal ho horúce a moje ruky boli ľadové, ale Collin sa nemykol akoby ani nevnímal ten chlad.

Odtiahol sa od môjho krku a oprel si čelo o to moje. Prisahala by som, že som počula tlkot jeho srdca. Moje bilo ešte splašenejšie ako to jeho. Zacítila som ako mi potiahol gaťky smerom dole a pomaly do mňa celý vošiel. Začal sa hneď hýbať, ale pomaly. Držala som ho za zátylok a nechtiac mu doň zaryla nechty.

Pokúsila som sa hýbať aj ja aby sme to urýchlili, ale Collin sa správal akoby mal všetok čas sveta.
Až keď som ho zase pobozkala som si všimla, že mal pery trochu vysušené, ale napuchnuté.

Konečne sa rozhýbal a pravidelne vchádzal do mňa. Snažila som sa dýchať zhlboka, aby som potlačila vzdychy. Collin mi pritisol svoju dlaň o ústa.
,,Nemôžu ťa počuť," pokračoval.
Vlasy som mala rozpustené, a tak mi padali do tváre. Ruky som premiestnila na jeho chrbát. Chytila som ho za dres, ktorý mal stále na sebe a z celej sily ho zovrela.

Až keď sa vo mne rozlial som sa uvoľnila a pustila ho za dres. Vytiahol svoje prirodzenie z môjho rozpáleného vnútra a dal ruku z mojich úst preč. Sadol si na lavičku a začal sa znovu obliekať.
Urobila som to isté a poobliekala sa.
,,Nemôžeme vyjsť spolu. Choď prvá."

Už som sa naťahovala pre kľúčku, ale Collinove slová ma zastavili.
,,Vážne dôležité veci sú nečakáne," zdalo sa mi, že to mrmlal skôr pre seba a netušila som, čo jeho slová majú presne znamenať.

Po chvíli ticha som sa naňho usmiala.
,,Vyhraj to," povedala som mu a vyšla von zo šatne. Na chodbe stále nikto nebol. Uľavilo sa mi, keď som si sadla naspäť na svoje miesto. Collin po minúte za mnou prišiel a sadol si vedľa ostatných na lavičku. Tréner naňho zazrel, ale nepovedal nič. Čo bolo v podstate dobré.

Mala som v pláne pozorovať celú hru.
V živote som ešte nevidela celý hokej, ale teraz som si nechcela nechať ujsť ani jednu sekundu.

<3 Ďalšia kapitola na svete. Milujem vás a dúfam, že ste si ju užili.