𝙻𝚊𝚍𝚘𝚟𝚎 𝚍𝚘𝚝𝚢𝚔𝚢

KAPITOLA 17.

Eleanor

Ja: Jedno sa musí nechať...Si jediný kto ma dokážeš nasrať a prekvapiť zároveň.
Collin: Prirodzene ako si sama povedala som talent.
Ja: To ma až tak nenávidíš, že mi chceš ubližovať cez moju kamarátku?
Collin: Nesúvisí to s tebou.
Ja: A s čím to súvisí?
Collin: S jej bratom. Nemusíš hneď žiarliť.
Ja: Ako to súvisí s Kaiom? A Fei je len kamarátka.
Collin: Auch.

Nahol sa sa a cez sedadla sa na mňa pozrel. Medzi nami sedeli ľudia. Nahla som sa a pozrela sa zamračene na Collina.
Ten mal tvár uvoľnenú a jemne nadvihol obočie.

Spomenula som si prečo som mi vlastne napísala a znovu zapla mobil. Napísala som mu preto, aby som sa s ním nemusela rozprávať. Nechcela som počuť jeho hlas nie po tom čo som videla.

Ja: Prídeš pre mňa? Pôjdem domov vezmem si veci a zavolám ti.
Collin: Fajn.

Jeho odpoveď som brala pozitívne. A viac som sa naňho nepozrela. Potrebovala som sa psychicky pripraviť, že vedľa neho budem sedieť dve hodiny. Až dokým neprídeme do pekla.

~

Tak ako sme sa dohodli, teda myslela som, že sme sa dohodli som mu zavolala.
Dala som mu adresu a čakala ho už pred svojou bytovkou.
Počasie sa za pár dni veľmi zmenilo.
Vietor fúkal až tak, že ma z neho boleli uši a ruky som mala až červené od zimy. Nebola mi zima len na ruky, ale na celé telo. Počasie by mi bolo ukradnuté ak by som tam nemusela stáť a čakať kým Collin, ktorý mi povedal, že sa tri minúty bude pred bytovkou.

V taške, ktorú by si asi väčšina ľudí vzala skôr do fitka som si vzala všetky veci, ktoré budem cez víkend potrebovať.
V našom rodinnom dome som si nechala veľa oblečenia, takže som si veľa vecí zbaliť nemusela.

Keď som videla prichádzať Collinovo čierne auto vlasy som už mala rozcuchané a oči mi slzili z vetra. Moje ruky boli ešte červenšie ako predtým a ani to, že som ich mala vo vreckách nepomohlo.
Mne by rodičia nikdy nekúpili auto a takéto už vôbec nie.

Z myšlienok ma zobudilo trúbenie.
On nemohol počkať ani sekundu, ale naňho som mohla kľudne čakať aj tri hodiny.
Pohla som sa a otvorila dvere vzadu. Hodila som si tam tašku a pár sekúnd som zvažovala, že si sadnem dozadu.
Zároveň som nechcela sedieť dve hodiny
v aute vzadu, keďže by mi bolo určite zle. Zabuchla som dvere a sadla si na sedadlo spolujazdca. Zapla som si pás a nepovedala mu ani slovo. Coll sa mi tiež ani nepozdravil.

Prešlo dvanásť minút, čo som sedela
v teplom aute s vyhrievanými sedadlami a na zimu, ktorá mi bola som už zabudla.
,,Hh ty si si vážne myslela, že by som
s Kaiovov sestrou niečo mal kvôli tebe?"
,,Áno, presne to si myslím. Spali ste spolu?" spýtala som sa a ani sa
naňho nepozrela.
,,Zaujíma ťa to?" opýtal sa s úškrnom. Odpovedal otázkou a to som neznášala, pretože to robil takmer stále. Všimol si môj výraz a povedal: ,,Polovične."
,,Ako sa dá s niekým spať polovične?"
,,Orál," povedal mrmlavo, ale zrozumiteľne. Odvrátila som sa k oknu. Nechcela som sa pozerať na Collina a ani som nechcela, aby sa on pozeral na mňa. Predstava Fei a Collina...

Žalúdok sa mi stiahol. Bolo by lepšie kebyže o tom neviem. O všetkom. O Fei o Collinovi. Mala som vojsť do tej učebne a nie ako blbá čakať na Collina a ešte sa za ním vybrať keď očividne niečo robil.

,,Kde máš navigáciu?" spýtala som sa úplne od veci. Potrebovala som sa zbaviť predstavy Feinho jazyku na Collinovom prirodzení alebo naopak.
,,Nemám navigáciu. Nie som postihnutý trafím ešte domov."
,,Keď myslíš."
,,Hej, myslím!" povedal s podráždením.
,,Nevybíjaj si to potom na mne keď sa stratíme." Zazrel na mňa, ale bol ticho. Mykalo mi kútikmi, ale nakoniec sa mi podarilo potlačiť úsmev. Bolo priam neuveriteľné ako rýchlo som dokázala Collina podráždiť vďaka úplnej zbytočnosti a blbosti.

Diaľnica na ktorej sme išli bola prázdna. Na to, že bol piatok to bolo zvláštne.
Po hodine v aute sme zastáli na benzínke, kde som bola na záchode a kúpila si kyslé žížaly, ktoré mi aj tak zožral Collin. Otvorila som ich a dala medzi sedadlá.

Na mobile som si vždy zabudla vypnúť dáta, a tak mi ich veľa nezostalo, preto sa mi príspevky na instagrame načítavali pomalšie. Keď som natiahla ruku, že si idem dať prvý cukrík žiaden tam už nebol. Už som mu chcela niečo povedať, ale Collin ma predbehol a povedal mi, že to prežijem aj bez cukríkov. Zvyšok cesty sme toho veľa nenahovorili. Jediný zvuk vychádzal z rádia.

Ahojteeee zlatíčkaa <3
Túto kapitolu som chcela vydať už včera, ale nakoniec je dnes. Dávnejšie som myslela, že budem vydávať dlhšie kapitoly ale nakoniec budú asi takéto dlhé niekedy dlhšie niekedy kratšie...Podľa toho, že ako mi pôjde písanie. Nie sme ani v štvrtine príbehu, ale verte mi, že sa máte na čo tešiť.