𝙻𝚊𝚍𝚘𝚟𝚎 𝚍𝚘𝚝𝚢𝚔𝚢

KAPITOLA 62.

Eleanor

Stratila som pojem o čase. Ležala som na kraji nemocničnej posteli a pozerala sa na Collina. Pravidelne dýchal a tvár mal v úplnom pokoji.

Staršia sestrička mi dovolila s ním byť aj po návštevných hodinách. Znamenalo to naozaj pre mňa veľa, pretože keď som naposledy prosila sestričku o to, aby mi dala ešte desať minút, rázne odmietla.

Ak by som mohla, strávila by som s ním aj celú noc. Collin sa pomrvil a zamračil, ale naďalej spal. Aj mne sa chcelo spať, ale čakala, že sa Collin každú chvíľu zobudí a chcela som byť pri tom.

Ležala som vedľa neho a premýšľala, že v podstate na tej posteli ležíme traja.
Na stene boli zavesené ručičkové hodiny, ktorých slabý tikot mi liezol na nervy. Minúty ubiehali a mňa každou jednou minútou lákalo ho zobudiť.

Zase sa pomrvil. Možno sa mu niečo snívalo. ,,Collin?" zašepkala som. Zamračil sa a rozospato otvoril oči. Po vyše dvoch týždňoch som konečne zase videla farbu jeho očí. Párkrát zažmurkal a skúšal zaostriť zrak na mňa. Zamračil sa a celú si ma premeral. Odstrčil ma z postele. Spadla som a snažila sa spamätať z toho, čo urobil.
,,Pomiatol si sa?" spýtala som sa.
,,Prečo kurva vedľa mňa ležíš?" zvrieskol na mňa.
,,Ja neviem. Spal si dlho a ja som tu chcela byť, keď sa zobudíš."
,,Bože," skrčil nos. ,,Kde je moja mama?"
,,Odišla."
Zamyslel sa a potom sa ironicky usmial: ,,Teraz ich už možeš zavolať."
,,Koho?"
,,Neviem koľko ti za to Jess s Oliverom zaplatili, ale musíš byť fakt na dne, keď toto robíš."
,,O čom to hovoríš?"
,,Povedz im, že som na to neskočil. Až tak som sa do hlavy neudrel. Teraz možeš odísť. Si teraz posledný človek, ktorého chcem vidieť."
Nejak som nedokázala spracovať, to čo hovoril. ,,Collin ako si spadol?"
,,Asi na telesnej alebo na hokeji neviem."
,,Koľko máš rokov?"
Zamyslel sa: ,,Osemnásť zachvíľu devätnásť."
,,Máš dvadsať," zašepkala som.

Teraz sa zobudil. Nevie čo hovorí. Určite sa zase vyspí a spamätá sa. Chvíľu som sa naňho len pozerala. Potrebovala som vzduch. Vybrala som z vrecka svoj mobil a napísala Lucasovi:
Ja: Nech robíš čokoľvek musíš hneď prísť do nemocnice.
Lucas: Stalo sa niečo?
Ja: Áno. Hlavne príď.
Lucas: Niečo robím.
Ja: Nemožem teraz volať. Collin sa zobudil prosím príď, keď sa ti bude dať. Počkám.

Pozrela som sa na Collina, ktorý už sedel na posteli.
,,Bolí ťa ešte hlava?"
,,Prečo ťa to zaujíma?"
,,Idem pre doktora," vybehla som z jeho izby. Mala som pocit, že sa pozvraciam. Nie nebol to pocit. Nedobehla som až k záchodovej mise, a tak som sa vyzvracala do umývadla. Aj tak som nejedla čiže som vyzvracala len tekutinu. Bolo mi príšerne zle. V automate som si kúpila minerálku. Nedokázala som sa už vrátiť na jeho izbu. Poslala som doktorku, ktorá mala službu, aby sa naňho išla pozrieť.

~

,,Možeš prestať?" povedala som podráždene. Mohla za to aj moja nervozita, ale ten zvuk bol otrasný. Lucas stále klopkal nohou o kachličky v čakárni. Bola už noc a takmer nikto okrem nás a jednej sestričky na chodbe nebol. ,,Ako dlho tam už preboha je?"
,,Ja neviem. Asi pol hodinu," povedala som. Netušila som, čo doktorka s Collinom na izbe robila, ale nepáčilo sa mi to. Ale aj tak sme s Lucasom zostali sedieť a čakať. V ruke som zvierala už prázdnu plastovú fľašku a kusala si do vnútornej strany líca.

,,Ak si myslí, že má osemnásť. Tak vieš čo to znamená?"
,,To že stratil spomienky?" spýtala som sa ironicky.
,,Mňa si nebude vôbec pamätať." To bola pravda. Lucas je preňho momentálne cudzí človek. ,,Mňa bude neznášať, ale on si spomenie. Stačí čas." Verila som v to. Čo iné mi zostávalo?

Po chvíli ticha som sa pozrela na Lucas: ,,Som tehotná," povedala som rýchlo.
,,Tak to je doslovne v piči."
,,Je," uznala som

,,Možno si z teba robil srandu." Kiežby.
,,Nerobil. Nevidel si ho, bol presvedčený, že ma osemnásť a pozeral sa na mňa ako keby ma videl zase tak ako predtým."

Doktorka vyliezla z Collinovej izby a zamyslene sa na nás pozrela: ,,Mali by ste ísť domov."
Tvárila som sa, že som ju prepočula: ,,Zistili ste niečo?"
Doktorka si len premerala Lucasa a našpulila pery. ,,Urobíme mu zajtra ešte vyšetrenia. Ale keď spadol, došlo k poruche vnútrolepečnému krvácaniu, preto upadol do kómy. Chcete to počuť optimisticky alebo realisticky?"
,,Ste doktorka jasné, že optimisticky," vyhrkol Lucas.
,,Pacientom po kóme sa úplne bežne stratí a potom vráti pamäť."
,,A realisticky?" opýtala som sa.
,,Obávam sa, že práve Collin Harris nebude jeden z tých pacientov." Prečo? Aký rozdiel bol medzi mojim Collinom a inými pacientami?
,,Kedy ho prepustíte?" Nad mojou otázkou sa len usmiala. ,,Určite nie teraz. Musí tu zostať ešte aspoň týždeň, ak bude mať vôbec dobre výsledky."
,,Príďte ho pozrieť zajtra a netlačíte naňho," s tými slovami odišla.

,,Čo budeme robiť?" otočila som sa na Lucasa. Tá doktorka nám nič absolutne nič nové nepovedala. Len nás akurát vyhodila. Takže sme tu pol hodinu sedeli zbytočne.
,,Určite si spomenie. Aj keď nie na všetko, tak aspoň na také hlavné veci ako som ja a ty," pousmial sa a vstal zo stoličky. Bol čas ísť domov.

,,Čo si myslíš, že urobí, ak sa to dozvie?" pohladila som si brucho. Potrebovala som počuť jeho názor. ,,Určite je zmätený, takže si myslím, že ti nebude veriť. Ale som presvedčený, že keď si spomenie bude šťastný aj keď to neprejavý hneď, ale až po pôrode alebo keď budete na tom vyšetrení, čo vyzerá ako röntgen."
,,Naozaj hovoríš o Collinovi?"
,,Áno o našom talentovanom Harrisovi a ver mi, že to tak bude."

,,Zajtra za ním zase pôjdem. Porozprávam sa s ním, ale pochybujem, že z neho niečo normálne dostanem."
,,Keď budeš vedieť niečo nové zavolaj mi," povedal Lucas a prehodil si ruku cez moje plece. Robil to každému a stále.

Nastúpili sme do prázdneho výťahu. ,,Lucas, ty vieš prečo Collina tá prilba neuchránila?"
,,Nemal ju zapnutú. Nikto si prilbu z tímu nezapína." Prečo? To bol doriti taký problém si zapnúť tú prilbu? Ak by si ju zapol, nič z toho by sa nestalo a my dvaja by sme pravdepodobne teraz pozerali stoly do mojej kaviarne. V skratke všetko by bolo fajn. Neprišiel by o spomienky. A to som ani nevedela,  čo ešte ukážu ostatné výsledky. ,,Ani ty?"
,,Nikto, len Erick."
,,Ten blonďavý gej?" Lucas sa zatváril
kyslo: ,,Nemá rád, keď o ňom niekto hovorí, že je gej. Erickovi po tom čo Collin spadol preplo."
,,Ako preplo?"
,,Začal každého kontrolovať a celkovo sa správa ako naša mama."

Výťah zastál na prízemí. Vonku stále snažilo a bola ešte väčšia zima ako keď som vchádzala do nemocnice. ,,Chýba nám. Doma, v tíme aj v škole."
,,Vráti sa." Musí sa vrátiť.
,,Jasné, že sa vráti a vy budete jedna šťastná rodina." Úsmev mi klesol a nabrala som odvahu mu to povedať. ,,Lucas...Ja si to dieťa nenechám," kusla som si do pery.
,,Všetko sa komplikuje a aj keď sa Collinove spomienky čoskoro vrátia, tak teraz neviem či je správny čas si zakladať rodinu." Collin ani nezačal svoju kariéru doktora a hokejovej hviezdy a ja som si ešte ani neotvorila kaviareň. Kde by sme všetci bývali? Ja s dieťaťom s Allison a on v hokejovom dome? A čo by preboha robil Gabriel, Collinov otec?
,,Hlavne si to premysli," pozeral sa na mňa chápavo. To isté mi povedala aj Allison, ale nad čím som mala viac premýšľať?