𝙻𝚊𝚍𝚘𝚟𝚎 𝚍𝚘𝚝𝚢𝚔𝚢

KAPITOLA 24.

Eleanor

Keď som vošla do prednášacej sály, Collin na moje prekvapenie prišiel skôr ako ja. Nikdy predtým neprišiel skôr ako ja dokonca ani skôr ako profesor. 
Nevedela som či to robieval naschvál
alebo si to len nevedel vypočítať, aby prišiel načas. Ale teraz sedel v sále a to sa prednáška mala začať až o šesť minút.
Bez výrazu a akejkoľvek emócie sledoval, ako som si sadla o dva rady nižšie ako sedel on.

Včera večer sme s Allison boli hore do rána. Ona síce mala voľno, ale ja som musela ísť do školy aj keď som veľmi rozmýšľala, že nepôjdem.

Niekto si ku mne prisadol. ,,Čo to robíš?" spýtala som sa Collina.
,,Sedím?"
,,Dobre, ale prečo vedľa mňa?"
,,Nenamýšlaj si o sebe, Eleanor."
,,Ja si o sebe nič nenamýšľam, ale sedel si tam," rukou som ukázala dozadu.
,,Nenapadlo ti, že od teba niečo potrebujem?"
,,A čo potrebuješ?"
,,Nič," odpovedal so zákerným úsmevom.
Pár sekúnd som aj premýšľal nad tým či si niečo nevzal.

To, že si ku mne sadol sa mi absolutne nepáčilo. A možno sa mi to nepáčilo, preto, lebo od vtedy čo ma pred Jessicou pobozkal som nevedela na nič iné myslieť. Hanbila som sa za to, ale chcela som cítiť Harrisove pery znovu na tých mojich.

,,Dnes večer máš zápas, nie?" Musela som niečo povedať, pretože som sa bála, že by mohol nejakým spôsobom vedieť, na čo myslím.
,,Áno a bohužiaľ príde aj môj otec."
,,Rozprávali ste sa o tej medicíne?"
,,Hej a nedopadlo to dobre. Tvrdí, že budem určite hokej potom zanedbávať."
Nachvíľu sa odmlčal, no po chvíli zase prehovoril: ,,Mohla by si skľudnuť Timothejove hormóny."
,,Ako to myslíš?" nerozumela som.
Collin mi na to neodpovedal, len mykol plecami.

,,Ty si sa mi vyhýbal?" spýtala som sa odrazu. Jeho hlas som naposledy počula v nedeľu a mala som taký pocit, že
sa so mnou doteraz nechcel rozprávať.
Síce si ku mne teraz sadol, ale aj tak som mala podozrenie, že sa mi z nejakého dôvodu výyhýbal. ,,Nevyhýbam sa ti skôr ty sa vyhýbaš mne."
,,Prečo by som sa ti ja vyhýbala?"
,,Ja neviem, nerozumiem tvojim náladám. Možno kvôli tomu videu."
,,Mojim naládam?" Ja nerozumiem tým jeho. ,,Nemala som dôvod sa ti vyhýbať. Veď sme spolu volali a všetko bolo...bolo v pohode."
,,Nič nebolo v pohode."
,,Ako to myslíš?"
,,Nijako."
,,A že ty nerozumieš mojim náladám. Veď sa pozri na tie svoje," povedala som to hlasnejšie než pošepky. ,,Nechaj to tak."

Ani som nevnímala kedy rýšavý profesor stihol prísť. Vnímala som len Collinov zamračený profil tváre.
Profesor luskol prstami a ukázal niekde do davu na študentov. ,,Hej!" vykríkol profesor.
,,Mládenec, čo sedí tam hore."
Collin spozornel. ,,Aké je vaše meno?" Srdce sa začalo biť silnejšie keď som si všimla, že proferosov prst mieri priamo na Collina. V sále zavládlo také ticho, že som počula nádych a výdych každého študenta.

,,Harris. Collin Harris," vystrel sa.
,,Harris, čo by ste nám vedeli povedať o Duncanovi."
,,Prečo ja?" spýtala sa otráveným hrubým hlasom. ,,Odpovedzte!"
,,Som na prednáške, nie na seminári," povedal uštipačne Collin.
Jeden pohľad na jeho tvár mi stačil, aby som vedela, že v hlave nadáva a ani len netuší na čo sa ho profesor pýta.
,,Je to postava v Shakespearovej hre," našepkávala som Collinovi. Bola som si istá, že ma počul, ale ignoroval ma.
,,To neznamená, že s vami nesmiem komunikovať," pokračoval profesor.
Collin mal na všetko odpoveď a vedela som, že zachvíľu vypukne búrka a profesor Collina zo sály vyhodí a už ho na svojich prednáškach nebude chcieť vidieť.

Pevne zatínal zuby. Bolo otázkou času kedy Collin spustí nejakú svoju argumentovú, podráždenú hodinovú prednášku. Rovnako ako vedel útočiť päsťami vedel aj slovami.

,,Stačí," prikázala som mu.
Spomenula som si na to, na čo som prišla pred týždnom. Že Collin reaguje viac na dotyky ako na slová. Chytila som ho za ruku. Jeho pokožka bola príjemne
studená narozdiel od mojej.
Aj keď na nás boli takmer všetky oči
v sále. A každý vedel, kto je Harris.
V ten moment mi to bolo jedno.

Bavilo ma pozorovať ako sa prekvapene pozrel na naše prepletené dlane a stisol moju ruku. Naozaj ju stisol.
,,Nejaká postava v Shakespearovej hre," odpovedal. Profesor nepovedal už nič ani neprikývol. Zvyšok prednášky nás nechal na pokoji.

Chcela som vedieť, prečo som to urobila.
Prečo som mu chcela pomôcť? A hlavne ako bolo možné, že sa mi besného Collina podarilo upokojiť.

Som rada, že som to stihla ešte dnes napísať <3 Lebo straáašne som chcela čo najskôr, vidieť vaše názory a komenty, a čokoľvek! Ľúbim vás! A prosím napíšte mi čokoľvek hocičo čo vám napadne. <333