𝙻𝚊𝚍𝚘𝚟𝚎 𝚍𝚘𝚝𝚢𝚔𝚢

KAPITOLA 1.

Eleanor

Vedela som, že vo veľkom vysokoškolskom areáli sa nachádza aj on. Tak som sa mu chcela vyhýbať až som skončila v rovnakom meste na rovnakej škole. Posledný rok som tvrdo makala. Nechcela som, aby detail, že na ňu chodí aj Collin zničil moje plány. Univerzita mala niekoľko odborov, hokejový a futbalový tím a množstvo ďalších dôvodov prečo som na ňu chcela ísť.

Už od detstva som si chcela otvoriť vlastnú kaviareň a mojim snom to aj zostalo. No keby mi môj plán nevyšiel chcela som vyštudovať. Popri štúdiu som bola rozhodnutá makať na svojom sne.

Počas leta som cez internet našla mladé dievča, ktoré hľadalo do bytu spolubývajúcu.
Nikdy som nechcela byť na internáte a nemohla som si dovoliť vlastný byt. Mala som šťastie, že som našla Allison. Vlastnila dvojizbový byt ďalej od mesta, ale to mi veľmi neprekážalo. Prenajala mi malú izbu, ktorá mohla mať takých desať metrov štvorcových. Na Allison som si rýchlo zvykla bola tichšia a veľa toho nenarozprávala.
Pracovala ako fotografka modeliek a viac som sa o nej zatiaľ nedozvedela.

V ruke som držala svoj rozvrh. Zhlboka som sa nadýchla a dúfala, že mi dýchanie očistí myseľ. Prvú prednášku som mala mať v učebni číslo šesťtosedemdesiat. Chodby boli preplnené študentami.
Sadla som dozadu za jednu z dlhých lavíc. Vedľa mňa sedelo mladé dievča, ktoré písalo niečo do zošita. Čierne vlasy mala pripnuté vzadu štipcom a na sebe mala tenký béžový kabát podobný skôr plášťu.
Z kabelky som si vybrala mobil a vypla na ňom zvonenie.

Sála sa postupne zapĺňala. Po pár minútach vošla profesorka a dievča až vtedy začalo vnímať. Zavrelo zošit a aj keď som sa pozerala dopredu cítila som ako si ma prezerá.
,,Voniaš ako melónové žuvačky a muffiny," zašepkala tak, že som to ledva počula.
,,Čože?" otočila som sa k nej. Pleť mala svetlú a nemala ani jednu vyrážku alebo fliačik. Čierne oči mala úzke a nadvihnutým dohora.
,,Neznášam vôňu pomarančov. Pripomína mi domov," hovorila ďalej. Staršiu paniu, ktorá prednášala o filmovej réžií som už nepočúvala.
,,Odkiaľ si?"
,,Z Hong Kongu," šepla.
,,Ty musíš byť poriadne sústredená na vône," povedala som hlasnejšie ako by bolo vhodné.
,,Moja mama oslepla, takže jej záležalo na vôňach a časom aj mne."
Nečakala som, že si sadnem k niekomu takému...

,,To ma mrzí," nevedela som si predstaviť nevidieť. Pozerala som sa na profesorku, aby si myslela, že ju počúvam. Nechcela som, aby ma hneď na prvej prednáške vyhodila za vyrušovanie.
No dievča sediace vedľa mna ma čoraz viacej zajímalo. ,,Som Fei."
,,Eleanor," na perách sa mi vytvoril úsmev.

Zvyšok prednášky sa vliekol neznesiteľne pomaly. Fei na mňa už neprehovorila ani ja na ňu. Mala som zlý pocit z toho, že profesorka po celý čas na nás upierala pohľad a sledovala každý náš pohyb, no nepovedala nič.
Mali sme dvadsať minút do začatia ďalšej prednášky, ktorú som už spoločnú s Fei nemala.

Jeseň sa ešte poriadne nezačala a počasie zostávalo naďalej teplé.
Vyšli sme von z budovy vzadu na pokosený trávnik, kde mali prístup len študenti. Sadli sme si na jednu z lavičiek. Školská záhrada, alebo teda exteriér kampusu bol veľmi malý.
Vzhľadom na to, koľko študentov na univerzitu chodilo sa tam mohlo vojsť maximálne pädesiať ľudí.

,,Rada pozorujem ľudí. Napríklad pozri na nich," kývla hlavou k lavičke ďalej od nás.
,,Nikto by nepovedal, že medzi nimi je aj môj brat. Nebol veľmi nadšený, keď som poslala prihlášku na rovnakú školu ako on."
Pohľadom som hľadala na lavičke chlapca podobného Fei. Na lavičke aj okolo nej boli rozvalení ôsmi chlapci. Všetci mali rovnaké tmavomodré mikiny ako nejaká sekta.
,,Ktorý je tvoj brat?" opýtala som sa a snažila sa zaostriť zrak na chlapcov. Fei odpovedala, no jej odpoveď sa rozplynula vo vzduchu. Nepočula som ju, pretože na lavičke sedel on.

Ďalšia kapitola. Chcela som ju vydať už včera večer, no zároveň som chcela aby bola dlhšia. Snáď vás kniha zaujme. Ešte sme len na začiatku. Ľúbim vás a dúfam, že si prečítate ďalšiu kapitolu (ktorú by som chcela vydať čím skôr, len mám toho veľa)