𝙻𝚊𝚍𝚘𝚟𝚎 𝚍𝚘𝚝𝚢𝚔𝚢

KAPITOLA 25.

Eleanor

Jeho pokožka bola hebká a drsná zároveň. Chcela som si už ruku vyslobodiť, ale Collin ju držal. Možno si to ani neuvedomoval, ale prednáška sa už končila a on mal stále ruku v tej mojej.
Vďaka môjmu teplu ju už nemal studenú, práve naopak.

Pozrel sa naše ruky a moju ruku pustil, tak rýchlo akoby sa popálil. Nechápavo som sa naňho pozerala a dúfala, že mi niečo k tomu povie.

,,Čo?" vyštekol a začal si ruku utierať do sivého trička. Netušila som, či preto lebo ju
mal spotenú, alebo preto lebo som ho pred pár sekundami ešte za ňu držala ja.

Naozaj som chcela niečo povedať, ale nemala som čo. Vstala som v rovnakú chvíľu ako Collin, ten si to všimol a zrýchlil. Doslovne predo mnou utekal.
Nahovárala som si, že sa možno ponáhľal, ale hokej sa mal začať až o štyri hodiny.
Zo zeme som zdvihla svoju kabelku a pomaly kráčala von zo sály.

Veľmi som si priala vidieť znova video, ktoré mi poslala Jessica. Chcela som si pripomenúť, čo na ňom Collin hovoril. Štvalo ma, že som si ho nemohla prehrať znovu a znovu. V nedeľu keď sme stretli Jessicu, tak sa jej Collin vyhrážal, že ak mi to video pošle on niečo uverejní.
Zaujímalo ma či Collin svoje vyhrážky splnil. No na jeho socialných sieťach ohľadom Jessicy nič nepribudlo.
Ale Harris bol toho schopný. Bol schopný urobiť čokoľvek, aby tomu druhému ublížil.

Bolo toho priveľa....Priveľa sa toho medzi mnou a Collinom za mesiac udialo.

~

Vlasy som mala vyžehlené, ale aj tak boli strapaté. Nad úpravami som strávila hodinu a aj rak som nevyzerala inak ako každý deň. Na viečka som si dala svetlohnedé tiene, ktoré zvýrazňovali farbu mojich modrých očí. Obliekla som si sukňu, na ktorej boli malé kvietky. Nevedela som, kde s Timothejom pôjdeme. Takže som sa snažila obliecť nejak...primerane ku všetkému.

Štadión bol zaplnený ľudmi až tak, že len zopár sedačiek zostalo voľných. Keď som bola na hokeji s Fei, tak v hľadisku sedeli tak maximálne dvadsiati ľudia. A to väčšinou mladé vysokoškoláčky.
Bolo zvláštne, tam sedieť sama, ale aspoň som sa tak mohla viacej sústrediť na ostatných.

Hokejisti už boli rozmiestnení na ľade a ja som hľadala len hokejistu s číslom štyridsaťštyri. V hre som sa strácala a puk, ktorý všetci hráči nahaňali som ani nevidela. Ani ma nezaujímal. Chcela som nájsť len jeho. To, že by mohol sedieť na lavičke mi ani nenapadlo. Collinov otec by neprežil keby je jeho syn strávi čo i len minútu na lavičke.

Aj napriek tomu som sa pozrela na lavičku, ale Collin na nej nesedel. Neprišiel.
Prečo neprišiel? Musel to byť dôležitý zápas keď prišlo toľko ľudí a aj Collinov otec. Nechcela som byť domýšľavá, ale možno neprišiel kvôli mne alebo sa niečo stalo. Muselo sa niečo stať.

Síce kratšia kapitola, ale
aspoň nejaká 😫💓