Ešte nebol čas sa vrátiť domov, tak sme sa stavili v supermarkete a využila som Marcovu prítomnosť, aby mi s tým nákupom pomohol. Je to ten najlepší brat pod slnkom.
„Ideš na chvíľu, že?" spýtala som sa ho stojac na prahu bytu a so psími očami, ktoré ho vždy prehovoria. Zobrala som od neho jednu nákupnú tašku, aby mohol vôbec vojsť dnu. S úsmevom vošiel a autimaticky sa vyzul- už vedel ako to u mňa chodí a zamieril za mnou do kuchyne, kde som vykladala nákup.
„Dáš si niečo pod zub?" spýtala som sa ponad rameno a všimla si ako mykol plecami, čo uňho znamenalo ‚nechcem ťa vyžierať, ale ak by sa niečo našlo...' . Tak na takéto somariny som chuť nemala, ale čo sa dalo robiť.
Umyla som si ruky a pustila sa omelety so slaninou a rajčinami pre dvoch.
„Mňam, voní to skvele. Možeš sa aj ty vydávať..." pochválil ma načo som mu venovala kyslí úsmev a viditeľné prekrútenie očami. Sadli sme si ku stolu a pustili sa do toho.
„A koľká v poradí som sa dozvedela o zásnubách svojho brata a o tom, že z neho bude otec...? " spýtala som sa so smiechom a napila sa limonády.
Mrkla som na Marca a ten vyzeral, že veľmi úpenlivo premýšľa nad odpoveďou. Domyslela som si ho ešte s ozubenými kolieskami nad hlavou.
„Fuu ani sa mi to nechce rátať...." zaškeril sa a v tom momente po ňom letela utierka na riad. Marc ju obratom chytil, začal ju točiť a postavil sa od stola, aby ma mohol ‚zošľahať', lenže mne sa podarilo vyhnúť sa mu a utiecť.
„To si teda brat.. Mne si to mal povedať ako prvej." povedala som naoko urazene a založila si ruky na hrudi. Nevyšlo mi to pretože som sa začala smiať, a to ma odhalilo.
„Robím si srandu. Hlavne, že si mi to vôbec povedal..." usmiala som sa milo a objala ho okolo pása.
Po večeri alà omelett sme skončili na sedačke, s pukancami a vínom a Marcovými novými vtipami, ktoré sa naučil od kamarátov. Niektoré som nepochopila, iné zase boli také brutálne, že som od smiechu plakala. Takto si predstavujem ideálny večer v spoločnosti niekoho koho mám rada.
„Myslím, že už je na čase ísť. Sarrah bude mať strach kde sa saza toľko flákam." pousmial sa keď mu pohľad padol na hodinky na ľavom zápästí. Súhlasne som prikývla a obaja sme sa naraz postavili v úmysle ísť ku dverám.
„Tak sa maj. A pozdravuj odo mňa Sarrah..." povedala som stojac opretá o futro dverí. Marc sa na mňa usmial a prikývol.
„Pozdravím a dávaj si na seba pozor, mucha" zasmial sa načo si odo mňa vyslúžil ranu päsťou do ramena, ktorú ovšem akoby ani necítil. Následne ma stisol v jemnom objatí a potom s úsmevom odišiel.
Zavrela som za ním dvere a odparatala veci, s ktorými sma narobili bordel. Umyla som riad a zaliezla do sprchy, kde som na seba pustila príjemne teplú vodu, ktorá mi vymyla z mysle všetky somariny, s ktorými som sa zaoberala.
Prezliekla som sa do kraťasov na spanie a tielka a urobila si kakao na spanie. Pripomenulo mi to včerajšok u Harryho, to ako ma načapal v kuchyni, ako sme sedeli oproti sebe a naše kolená sa dotýkali a ten jeho úsmev, ktorý vytvoril jeho jamky v lícach.
-Amelia! prestaň!- okríkla som sa v duchu. Ako ma mohlo takéto dačo vôbec napadnúť?! No, ale na tie jeho vypracované lopatky sa asi tak ľahko zabúdať nebude... Sama nad sebou som zakrútila hlavou a s knihou som sa zakutrala pod teplú perinu.
Dočítala som sa asi do polovice keď mi hlava padla do vankúšov a zaspala som. Ani poriadne neviem co sa mi snívalo, všetky sny boli rozmazané a spletené do jednej nepochopiteľnej šmuhy, v ktorej som na moment rozoznala Harryho a seba ako sme popri sebe prechádzali a veselo debatovali o nás.
Bolo to príšerné, ako sa mi mohlo snívať toto a ešte s chlapom, ktorého poznám iba po mene?!.
★★★
Posledné úpravy vlasov a vyrazila som do práce. Samozrejme mi aj tá krátka cesta robila problémy pretože som ju musela prejsť na opätkoch a ja a vysoké boty moc pritelia nie sme. Zahla som za roh, lenže skôr ako som zdvihla zrak, do niekoho som vrazila. Náraz do silnej hrude trochu zabolel.
„P-prepáčte, nepozerala som sa kadiaľ idem..." ospravedlňovala som sa a v rýchlosti si strkala dôležité papiere do dosiek, aby som mohla pokračovať do cieľa a nemeškať. Dve veľké ruky mi podali zväzok papierov, ktoré som si vzala a zmuchlala ich do tašky.
„Ďakujem" zamrmlala som a postavila sa na rovné nohy. Začula som slabé uchechtnutie a začala sa červenať.
„Amelia?" oslovil ma chrapľavý hlas a ja som absolutne stuhla. Zdvihla som zrak a ako prvé mi do zorného poľa padli kučery siahajúce po plecia a keď som ešte trochu podvihla oči, všimla som si zelené dúhovky ako ma s úsmevom pozorujú.
„Nie, ja som jej šialené dvojča..." prehovorila som s ironickým úškľabkom.
~~~
Tak je tu ďalšia časť. Budem rada za vote, aby som vedela ako na tom som alebo či sa to vôbec opatí písať. A ak by ste zanechali aj nejaký komentár, kde by ste sa vyjadrili čo a ako, nebudem proti.
Dúfam, že sa vám príbeh zatiaľ páči. :)
Krista. ›››› ♪
أنت تقرأ
After All.
عشوائيAko malá si v živote pretrpela veľa. To, čo jej spôsobili rodičia ju núti neveriť chlapom a jedinou oporou jej je brat, ktorý ju chráni. Ale čo sa stane ak, ju niekto zachráni z tmavej uličky? Bude naňho myslieť aj po tom večere? Stretne ho ešte nie...
