After All.

Chapter 8.

Dokončila som posledné grafy a vypla počítač. Narovnala som sa a pocítila ako mi popraskali niektoré stavce, načo som slabo zakňučala. Bolo to príjemné.

Zbalila som si veci do kabelky, rozhodnutá opustiť kanceláriu keďže hodiny mi ukazovali pol piatej. Na dnes toho boli veľa. Zišla som do prízemia, odpísala sa na recepcii a vyšla na ulicu.

Ako prvé ma hneď ovial studený londýnsky vietor, tak som sa ešte viac zachumlala do teplého kabátu a pokračovala smerom do potravín na nákupy keďže chladnička skoro zývala prázdnotou. Cesta trvala o trochu dlšie pretože som sa rozhodla ísť do väčšieho supermarketu a bola som vďačná keď som sa v ňom konečne ocitla a zahalilo ma teplo. Vzala som si košík a prechádzala sa pomedzi vysoké regále s rôznymi potravinami a do košíka ukladala tie potrebné na dnešnú večeru.

Človeka po čase omrzí jesť stále čínu alebo pizzu, a tak je nútení ísť na nákupy. Nie, že by mi to nejak vadilo, konečne som si pripadala ako normálny človek s povinnosťami a trochu ma to aj odreagovalo od všetkého. Ale aj tak mi stále niekde v mysli nedal pokoj ten Liamov zvláštny pohľad, ktorý sa mi vybavil vždy keď som čo i len na chvíľu odbočila k práci. Musím to čím skôr napraviť.

„Prepáčte, neviete mi poradiť kde tu nájdem špagety?" vyrušil ma nejaký mužský hlas. Bol chrapľavý, celkom príjemný a páčil sa mi aj keď mi spôsobal zimomriavky po celom tele.
Otočila som sa za mužom a v tú chvíľu som to oľutovala. Zasa on! Niekto ma tu asi nemá rád....

„Ty?!" vyhŕklo z nás oboch naraz a prekvapene. V jeho krásnej tvári sa zračilo čisté prekvapenie a zároveň aj šok ako v tej mojej.

-Počkať. Krásnej? Amelia, čo si to zasa vytreskla?!- pýtala som sa sama seba v duchu, no odpoveď som nemala, proste mi to uletelo, ale bola to pravda. Bol pekný, jeho zelené oči a srdcovité pery by som mohla obdivovať stále. Tie ostro rezané lícne kosti mu pridávali všetku tú mužnosť a chaoticky rozfúkané a neposedné vlasy len doladili jeho vzhľad.

„Haló, vnímaš ma?!" spýtal sa a tým ma vyrušil z mojích myšlienkových pochodov, ktoré sa točili okolo jeho osoby. Bola som mu aj trochu vďačná, rozmýšlať nad ním ešte chvíľu a neviem čo by sa stalo...

„Ja..ano, kečup je tamto..." pousmiala som sa a prsom ukázala na druhý koniec uličky, kde boli rôzne druhy kečupov.

„To je milé, ale ja hľadám špagety.." upozornil ma. Cítila som sa dosť trápne a potvrdila to aj červená farba v tvári. Skopila som pohľad k zemi a nadávali si prečo som mu vôbec pozrela do očí a prečo takto reagujem.. Toto sa mi nikdy nestalo v prítomnosti žiadneho chlapa.

„Tu..." zamrmlala som potichu a z regálu po mojej pravici si tiež vzala jeden balík špagiet. Položila som si ich do košíka a chystala sa odísť, ale zatavila ma jeho ruka, ktorá sa mi náhle obmotala okolo pása a posunula ma na pôvodné miesto pred ním.

„Počkaj, prosím ťa. Chcel som sa ťa spýtať... No nezačali sme zrovna najlepšie, tak som sa ťa chcel spýtať či ti to môžem nejako vynahradiť a napadla ma večera..." pousmial sa a mierne podvihol obočie. Prekvapene som naňho pozrela a chvíľu ho pozorovala s rukami založenými na hrudi. Prečo si proste nedá povedať a stále ma prenasleduje?

Je to dosť otravné pre človeka, ktorý má rád svoj pokoj a osobný priestor, a ktorý on tak rád narúša. Je to už trápne.

„Ja neviem... Po tom čo sa stalo nechcem mať s chlapmi nič a toto mi príde akoby si ma nútil ísť s tebou a proste....je mi to proti srsti..." hovorila som rýchlo a do očí sa mi nekontrolovane tisli slzy, ktoré prezradzovali moju slabosť. Prečo sa pred týmto chlapom vždy rozplačem?

„Ja len chcem normálne začať. Prosím jedna večera.. Budem ťa čakať v reštaurácii Tower o ôsmej. Ak nechceš, nemusíš prísť, ale bol by som rád." oznámil mi a neušiel mi smutný podtón v jeho hlase a výraz v jeho tvári tiež neprekypoval šťastím. Nič som mu na to nepovedala, len som pozrela do zeme a s povzdychom ho obišla. Tuším som začula ako si aj on povzdychol.

★★★

Sama seba som prehovárala, že sa mi nič nestane, že ma tá večera nezabije, nič mi nespravý a bude milý... Takto som sa upokojovala pri pohľade do zrkadla.

Prešla som do spálne a obliekla si vopred pripravené čierne šaty a obula si čierne lodičky. Poslednýkrát som si prstami prečesala vlnité vlasy, vzala čiernu kabelku a odišla z bytu. Okolo krku som si omotala šál a vyšla na ulicu. Ten vietor bol snáď ešte neznesiteľnejší ako poobede. No snáď nezmoknem kým tam prídem.

Bolo to šialené, celá táto večera, ja som bola šialená keď som sa rozhodla jeho ponuku prijať.
Kráčala som ulicou, ležérnym krokom za doprovodu klopkania opätkov a razila si to k Tower. Snažila som sa ešte nejako upokojiť, ale srdce sa mi znova prudko rozbúchalo keď som mala reštauráciu na dohľad a divím sa, že mi nevyskočilo z hrude keď som otvorila dvere, vošla dnu a zbadala jeho ako na mňa upriamil svoj pohľad.