After All.

Chapter 59.

Asi som bol veľmi opitý keď som bez Niallovej pomoci nevedel ani vzpriamene sedieť. Na tvári mi žiaril úsmev a neustále som sa smial, hoc aj na úplnej kravine.

S Gemmou sme si rozprávali príhody z detstva, ako sme chodili s otcom stanovať, ako nás mama učila bicyklovať a jazdiť na kolieskových korčuliach alebo ako sme boli s Niallom na rybačke a Gemma spadla do jazera. To už Gemme až tak vtipné nepišlo.

„To nie je smiešne. Bola som malá.“ zašomrala Gemm s pripitým smiechom a celou mocou sa snažila zostať vážna. Tá jej tvár bola stokrát smiešnejšia ako všetky zážitky. Celým domom sa znova otriasol náš hurónsky smiech a trvalo hodnú chvíľu, kým sme sa upokojili.

„Ale bolo. A chce to ďalšieho panáka.“ zahlásil som a natiahol sa po poloprázdnu fľašu whisky. Rozlial som nám do pohárov, lenže viac toho skončilo na stole. Hups.

„Harold, míňaš!“ okríkol ma Niall a hneď ako to dopovedal, ma päsťou udrel do ramena a skoro mi z ruky vybil aj môj pohár. Hodil som po ňom jeden vražedne vražedný pohľad.

„Horan!“ zavrčal som a Niall s Gemmou znova vybuchli do smiechu. To sú ale debili.

★★★

Boli sme tak dobre naladení. Po stole sa váľali fľaše, pukance a na zemi bola vysypaná múka. Múka? Čo sme robili s múkou?

Toto všetko som videl hneď ako som sa prebral dolámaný na gauči. V hlave mi trieskalo jedna radosť, pohľad som mal zahmlenný a vlasy polepené všade na čele.

Každopádne nevoľnosť ma donútila vyšvihnúť sa do sedu a schmatnúť najbližšiu misu od pukancov, do ktorej som urobil to čo som urobil.

Fuj!

Začul som hlučný dupot po schodoch a keď som sa obzrel ponad svoje rameno, dolu schádzala Gemma, ktorá sa tiež držala za hlavu a trela si spánky. Pod očami sa jej čratli kruhy a tiež vyzerala akoby len teraz utiekla zo spárov záchodovej misy.

„Dobré ráno.“ pozdravil som ju pričom som trochu zvýšil hlas a Gemme sa tvár skrivila do ublíženej grimasy. Vyzerala naozaj vtipne.

„Neziap.“ zavrčala mojím smerom a prešla do kuchyne. „Moja hlava.“ zastonala potichu, no ja som ju počul.

Pozbieral som všetky zvyšné sily, nevoľnosť sa snažil ignorovať a postavil sa z pohodlnej sedačky. Tiež som sa nasáčkoval do kuchyne a nalial si plný pohár studenej vody, ktorý som aj na ex vypil.

„Dáš si kávu?“ spýtala sa ma Gemma šeptom a ja som sa nezmohol na nič iné ako na slabé prikývnutie. Au, aj pri tomto nepatrnom pohybe mi trieskala hlava.
Gemma dala variť vodu, zatiaľ čo ja som nachystal tri šálky, do ktorých som nasypal kávu. Určite bude aj Niall.

„Čaute!“ skríkol Niall a ja som myslel, že mi v hlave exploduje atómovka. Ten jeho prenikavý hlas s írskym prízvukom mi v túto sekundu prišiel nehorázne otravný a najradšej by som ho zaškrtil. Keď sa vrútil do kuchyne s úsmevom, mal som veľké pochybnosti, že včera pil s nami. Gemma naňho tiež prekvapene pozerala a tak ist ako ja, sa divila ako to Niall vyzerá.

„Bože ako to vyzeráte?!“ zasmial sa Niall hneď potom ako mu z tváre opadlo prvotné prekvapenie.

„A ako vyzeráš ty?“ spýtala sa Gemma a ja som sa pustil do zalievania kávy. Niall sa zasmial, prevzal odo mňa šálku a posadil sa za stôl.

„Normálne. Večer som mal rozhovor s toaletou a potom som jedol suché rožky.“ mykol plecami s širokým úsmevom. S Gemmou sme naraz prikývli, no mohlo ma napadnúť, že Niall bude v noci vykrádať chladničku alebo aj špajzu.

★★★

Uf, no snažil som sa. Urobiť zo seba človeka za dvadsať minút, nie je ľahké. Ponáhľam sa za Ameliou a Darcy. Istila mi to rýchla sprcha doma, prezliekol som si rifle, tričko, hodil na seba mikinu a s ešte trochu mokrými vlasami som vyrazil von. Nasadol som Niallovi do auta, nedobrovolne na zadné sedadlo, pretože sedadlo spolujazdca si obsadila Gemma, ktorá ma sledovala s víťazným úsmevom.

„Veď ty sa dosmeješ.“ zašomral som tak, aby ma počula, čo ju rozosmialo ešte viac. Niall naštaroval a potom ako som mu nadiktoval adresu nemocnice, vyrazil. Celú cestu sme boli ticho až na momenty keď som si pospevoval pesničku hrajúce z rádia. A Gemma by nebola Gemma keby mi to zakaždým neprepla.

„Prestaňte!“ okríkol nás Niall a rádio normálne vypol. On ho vypol.

„Keď sa budete voziť vo svojom, môžte si robiť čo chcete.“ zahundral vážne, no ja som vedel, že to len hrá.

Zvyšok cesty bolo ticho, až to liezlo na mozog. A keď sme zastali pred nemocnicou, z auta som vyletel ako strela a bežal na Ameliinu izbu. Akurát z nej vychádzal postarší doktor s fotkami v rukách a okuliarmi na nose.

„Vy ste pán Styles?“ spýtal sa ma keď videl ako neisto postávam pred dverami a čakám kým z nich výjde on.

„Áno?“ mal som v pláne vážnu odpoveď, no namiesto nej som zo seba vydal otázku. Na moment som sa začal obávať či sa niečo stalo, ale doktor sa len usmial a uhol z dverí.

„Už sa na vás tešia.“ bolo jediné čo povedal a ja som z úsmevom vstúpil do izby.