After All.

Chapter 12.

Ako som vravela. V práci som zostala dlhšie, aby som dorobila to, na čo som sa včera vykašľala. A bolo toho dosť. Ešte som aj celý deň zháňala Liama, aby som sa mu mohla ospravedlniť a poďakovať za to, že mi rozhovoril môj pôvodný plán vyhodiť tie ruže.

Na obed som vďaka papierovačkám zabudla a spomenula som si naňho keď bolo neskoro. Ešte som aj sama so sebou uzavrela dohodu, že s Harrym -teda ak ho ešte niekdy stretnem- sa pokúsim byť za dobré, byť milá a usmievavá. Posnažím sa byť s ním aspoň kamarátka.

Z práce som sa dostala okolo pol šiestej, vonku sa už stmievalo a z tmavo šedivej oblohy lialo ako z krhle už dobrú hodinu.

Ľudia sa ponáhľali domov a ja som nebola výnimkou. Šla by som aj rýchlejšie, ale na opätkoch po londýnskych dlaždiciach to sranda nie je. Zahla som do ulice odkiaľ je to už len kúsok, keď sa na mňa vyrútila blonďavá hlava rehotajúca sa spolu s hnedou a strapatou. Snažiac sa ich ignorovať som pokračovala v ceste pretože som spoznala Harryho, ktorý vyzeral byť rozšupnutý.

„Amélia? Kto je Amélia pre preboha?!" smial sa blondiak a z jeho hlasu sa dal rozpoznať írsky prízvuk.

„Kto je Amelia? Ja ti poviem kto je Amelia... Je to žena, ktorá je krásna, milá aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, je silná, ale za silným múrom je citlivá a krehká ako bábika. A skrýva sa v nej viac ako v hocikom inom, kámo..." rozprával chrapľavý hlas, no s malými ťažkosťami.

Wau, nikdy som ani nepomyslela ako ma vníma on. Rozpráva o mne také veci, ktoré si hoc kto nevšimne a ešte k tomu akoby ich vravel s úctou a tak nežne.

Vohnalo mi to do očí slzy pretože som ešte nepočula chlapa tak otvorene rozprávať o tom čo si myslí aj keď to beriem s rezervou pretože nie je úplne triezvy.

„Ale pozrime sa aký sa nám tu vykreslil básnik..." uťahoval si z neho jeho kamarát.

Radšej som sa znova dala do kroku pretože som nechcela riskovať svoje odhalenie. Predsa stáť za rohom a načúvať cudzím rozhovorom nie je najslušnejšie a v mojom prípade ani najbezpečnejšie.

Domov som prišla celá premoknutá, ale aj tak s úsmevom na perách lebo mi ho spôsobovali jeho slová, ktoré vypustil z úst. Prezliekla som sa a do teplákov a teplej mikiny a objednala si čínu. Na nejaké zdĺhavé varenie som nemala chuť a ani silu, keďže som mala pocit akoby som mala každou chvíľou zaspať.

★★★

„Ahoj, ponáhľaš sa niekam?" spýtala sa ma Rebecca keď som ju tesne po skončení pracovnej doby prepadla na recepcii a žiadala ju, aby ma odpísala.

„Vlastne áno. Musím ísť súrne kúpiť svadobný dar a vôbec nič ma nenapadá." posťažovala som sa jej a vrátila jej späť kartu.

„Aha, prepáč, ale v tomto ti poradiť neviem. Ja som na takéto veci drevo." povedala posmutnele, ale ja som jej venovala úsmev, ktorý hovoril nech si nerobí starosti a, že to nevadí.

Vybehla som z budovy a zamierila si to na autobusovú zastávku, odkiaľ som sa dostala do centra s kopou obchodov a samozrejme miliónom ľudí k tomu. Pomaly som sa precházala uličkou s rôznymi butikmi keď som narazila na obchod s hudobninami.

Paráda. Široko som sa usmiala pretože mi svitlo, že obaja sú blázniví do hudby a spojil ich podobný vkus, tak dúfam, že sa trafím.

Vošla som dnu, pozdravila chalana, ktorý slušne odzdravil a začala sa prechádzať pomedzi regále s nástrojmi až som sa ocitla pri stojanoch s cédečkami rôznych žánrov hudby. Prezerala som stojan s popovou muzikou, ale konkrétne cédečko tam nebolo.

„S dovolením, pomôžem Vám nejak?" ozvalo sa mi spoza chrbta a ja som sa narovnala, aby som sa mohla otočiť.

„Áno, ja...hľadám cédečko od Eda Sheerana. Najlepšie dve, ale nevidím ich tu..." pousmiala som sa a pozrela chalanovi do jeho tmavohnedých očí. Ten sa na mňa milo usmial a prikývol. Pristúpil k stojanom a po chvíli držal v ruke dve spomínané cédečká. Bingo!

„Ďakujem, to je v poriadku." usmiala som sa naňho a položila mu na pult tridsať sedem libier. Prikývol mi a ja som aj s darčekom odišla. Bola som rada, že jednu vec mám z krku a môžem si ju odškrtnúť z pomyselného zoznamu vecí v mojej hlave.

Doma som darček pekne zabalila, vložila som do toho všetky schopnosti a trpezlivosť pretože balenie nie je zrovna moja silná stránka, ale aj tak dúfam, že sa im bude páčiť. Veď nezáleží na tom ako vyzerá, ale na tom, čo je pod baliacim papierom. Ako posledné som tam nacapila zelenú mašličku a odložila to na konferenčný stolík, kde to budem mať na očiach a na mysli.

Nakoniec som sa osprchovala a s dobrým pocitom zo skvelého daru som zaliezla do teplej postele. Ešte chvíľu som si predstavovala akí budú z môjho skvelého daru prekvapení a natešení -snáď-, až nakoniec moje myšlienkové pochody prešli do vyblednutého a zahmleného sna.