After All.

Chapter 23.

Ráno ma čakalo to nechutné balenie. Chvíľu mi trvalo kým so sa vôbec vyhrabala z postele a urobila som to naschvál. Trochu. Ráno som si spestrila rannou kúpeľou, s ktorou som sa pekne zdržala. Nechcela som myslieť na to, že za štyri hodiny odchádzame.

Chcela som si to tu ešte užiť. Preto som si väčsinu vecí nahádzala do kufra a vonku si nechala len rifle, košeľu a šla som sa prezliecť do plaviek. V kuchyni som vypila len pohár vody a vybehla k bazénu. Do távy som hodila osušku a postavila sa k okraju. Zohla som sa a následne skočila šípkú do pokojnej vody. Jej chlad mi spôsobil malý šok, ale ten opadol hneď ako som sa vynorila pre vzduch.

„To bolo veľmi elegantné" zasmial sa mi od chrbta Harry a ozval sa slabý potlesk. Otočila som sa naňho s malým úškrnom a začala sa venovať plávaniu.

Bola som absolútne spokojná pokiaľ som do nieko nenarazila. Rýchlo som sa postavila a zalapala po vzduchu.

„Toto mi už nikdy nerob!" vyletela som na Harryho hneď ako som naňho zaostrila. Na jeho tvári sa rozhostil veľký úsmev a chytil ma za boky. Pritiahol si ma k sebe a uväznil ma v objatí. Jeho konanie ma trochu zaskočilo, ale objatie som mu oplatila. Zložila som si hlavu na jeho hruď a zavrela oči.

Do hlavy sa mi dostali myšlienky na to, že toto by mohlo byť naše posledné objatie a to som nechcela. Až príliš som sa naňho naviazala. Brala som ho ako dobrého kamaráta, nič viac.

-Amelia, spala si s ním. Naozaj to je len kamarát?!- spýtalo sa ma moje podvedomie. Áno je to LEN kamarát!

„Mám ťa rád.." zamrml a potom som pocítila jeho pery v mojich mokrých vlasoch. Na moment som sa zasekla pretože som sa bála mu povedať, že ho mám tiež rada. Pochybovala som o ňom a o tom, čo mi povedala Sarrah. Mojou odpoveďou pre neho bolo malý úsmev, na ktorý som sa zmohla.

„Dáme si závod?" spýtal sa vyzývavo a podvihol jedno obočie. Bez akéhokoľvek zaváhania som prikývla a potom sme vyliezli z vody.

„Nie, že budeš plakať keď ťa porazím..." zamrmlal mojím smerom a venoval mi jedno sexy žmurknutie, ktoré mi spôsobili vynechanie jednoho alebo aj dvoch úderov srdca. Ja som mu pre zmenu venovala spochybňujúci pohľad, prekrútenie očami a odfrknutie.

„Štart!" skríkla som a následne rýchlo skočila do vody.

★★★

„Mel! Už pôjdeme!" kričal na mňa Marc a ja som mu bez premýšlania prikývla.

Schmatla som osušku, do ktorej som sa zabalila a cupitala do domu prezliecť sa. Vtrhla som k sebe do izby s úsmevom na perách, spôsobeným výhrou nad Harrym. Zhodila som zo seba plavky, prezlikla sa do čistého spodného prádla a navlika sa do riflí a bielej, skoro priesvitnej, košele. Z mokrých vlasov som som si urobila strapatý drdol a z kufrom v ruke som sa trepala dolu schodami.

„Počkaj, pomôžem ti s tým..." zamrmlal mi Harry pri uchu a z ruky mi vytrhol ťažký kufor. Trochu som sa zakolísala, ale jeho ruky ma istili a spolu sme šli dolu do haly.

„Ďakujem.." zašepkala som potichu a venovala mu malý hanblivý úsmev. Aj Sarrah s Marcom nanosili kufre a potom sa s nami prišla rozlúčilť pani Camila a pán Gordon. Obaja sa milo usmievali a ja som mala divný pocit akoby boli aj trochu radi, že konečne vypadneme.

„Veľmi rada som vás spoznala.." zamrmlala som pri podávaní ruky s pánom Gordonom. Ten sa na mňa milo usmial a následne som sa objala s pani Camilou.

„Môžeme?" spýtal sa Marc a otázku venoval mne aj Sarrah, ktorá sa tiež lúčila s rodičmi. Následne sme sa vonku pred autami rozlúčili s Harrym. Venoval mi pusu na líce, so silným objatím a keď ma pustil, so sklopeným pohľadom som nasadla do auta. V ten moment mi pripadali malé kamienky zaujavé.
Chvíľu po mne nasadli aj Marc so Sarrah a vydali sme sa na trojhodinovú cestu domov.

Sedela som na zadnom sedadle ako mŕtva ryba, so slúchatkami v ušiach a sledovala krajinu za oknami.

★★★ HARRY

Celú cestu som mal myseľ niekde inde a ceste venoval malú pozornosť. Len mechanicky som zastavoval buď na semafore alebo na priechodoch pre chodcov. Spomínal som na tie pekné chvíle keď sa na mňa usmiala alebo keď sa radovala, že ma porazila v plávaní alebo keď bola ztrieskaná a tancovala so mnou. Myslel som na to, či sa ešte niekdy uvidíme alebo či so mnou ešte niekedy prehovorí. Či budem mať možnosť sa vedľa nej zobudiť po peknom večere, ktorý strávime len my dvaja spolu.

„Amelia..." zašepkal som jej meno a to zostalo viať v aute ako ozvena. Sám pre seba som sa doširoka usmial pri spomienke ako slasťou privierala oči keď dosiahla vrchol. Jej unavený úsmev bol najkrajší úsmev aký môže žena mať. Bude mi za ňou smutno. Pokrútením hlavy som dostal všetky myšlienky von a venoval sa ceste predo mnou. Bože, ako nemám tri hodiny myslieť na niekoho tak úžasného?
~~~
Tak tu je ďalšia časť. Čo si o nej myslíte?
Ako to teraz bude medzi Harrym a Ameliou? Budú spolu stále v kontakte? Vote a koment prijímam :)
Krista :)