After All.

Chapter 13.

Ráno ma zobudilo otravné vyzváňanie budíka. Toto bolo síce prvýkrát čo som si ho nadstavila a poviem vám, už mi to lezie na nervy. Každopádne som sa vymotala z postele a šla do kúpeľne, kde som si dala rannú sprchu, keďže včera večer som ju nemala a potom si umyla zuby a spravila všetko potrebné, aby som vyzerala k svetu.

Obliekla som som si prvé kusy oblečenia, ktoré mi padli pod ruku, čiže béžové púzdrové šaty a k tomu béžové lodičky.

Na raňajky som do seba hodila len jogurt, pretože som zistila, že nestíham.
Schmatla som kabelku, dosky, mobil, navliekla na seba kabát a vyšla z bytu, ktorý som zamkla a ponáhľala sa do firmy.

★★★

„Amelia, prosím pripravte mi zmluvu pre firmu Malik. Klasická zmluva, nič extra, základné podmienky, majiteľ Zayn Malik." nadiktoval mi riaditeľ po tom, čo si ma zavolal do kancelárie.

Bolo na ňom vidieť, že sa znova nevyspal do rúžova, tak som sa radšej nič nepýtala, len som prikývla a s pozdravom opustila jeho kanceláriu.

„To bude zasa deň...." povzdychla som si ako som zatvorila dvere do kancelárie a usadila som sa do stoličky. Každopádne som sa do toho pustila, dúfajúc, že to budem mať čím skôr za sebou. Bolo to celkom zdĺhavé, ale oslobodil ma od toho Liam, ktorý mi vtrhol do kanclu a upozornil ma na obed.

Sadli sme si k stolu, kde nás už čakala Rebecca so širokým úsmevom až za uši.

„Dobrú chuť." popriali sme si všetci traja v ten istý moment a pustili sa do jedla.

★★★

„Ja naozaj musím ísť. Brat má zajtra svadbu a proste musím, prepáč Rebecca" ospravedlňovala som sa jej po telefóne keď som odomykala dvere do bytu. Všetky tašky som hodila na zem pretože som myslela, že mi odpadnú ruky. Prešla so do spálne, zo skrine vzala kufor a začala doň ukladať veci, ktoré si vezmem.

Na ujasnenie, volala mi Sarrah, že svadba sa bude konať u jej rodičov. Povedala mi, že nech sa rýchlo zbalím pretože pre mňa prídu autom a budeme tam týždeň ako také uvoľnenie a relax.

Nikdy som u jej rodičov nebola a trochu sa obávam, nie som zrovna spoločenský typ človeka a neviem čo to tam bude zač. Mala by som prestať myslieť negatívne, môj brat sa ide predsa ženiť, treba mať dobrú náladu! Z balenia ma vyrušil zvoniaci mobil, ktorý sa ozýval až z kuchyne.

„Hotovo?" vybafol na mňa Marc namiesto pozdravu. Musela som nad tým prekrútiť oči, to sú mi spôsoby.

„Aj ja ťa rada počujem.. A áno už som hotová, počkaj, teraz!" vyhlásila som hrdo potom ako som do kufra nacpala kozmetickú tašku, šaty na zajtra, boty a keď som zvíťazila nad zipsom. Sama pre seba som sa usmiala a postavila kufor ku dverám.

„Dobre, tak my sme už prakticky u teba. Idem ti pomôcť. " povedal Marc a hneď na to zrušil hovor. Znova som sa natiahla do kabátu, vzala kufor a čakala kým sa prirúti.

★★★

Sedeli sme v aute a v tichosti sa viezli. Zistila som, že rodičia Sarrah žijú na okraji Londýna v jednej z tých bohatších štvrtí. Predpokladám, že budú mať honosnú vilu s veľkou záhradou s bazénom a samozrejme dom bude luxusne zariadený.

Cesta trvala dlho a počas nej v aute vládlo ticho, čo ma uspalo. Vnímala som len mumlanie keď si medzi sebou Marc a Sarrah vymenili slová alebo zvuky keď si dali pusu. (Pardon neviem ako opísať to cmukanie?..). Občas sa v aute rozľahlo Marcove nadávanie na cesty a v zápetí ho Sarrah napomenula, aby bol tichšie pretože spím. Potom som už prestala vnímať.

„Mel, vstávaj už sme tu.. Hej," rozprávala na mňa Sarrah a potom som ucítila dotyk na kolene. To ma prebralo dostatočne na to, aby som sebou trhla a zalapala po dychu. Oči som od prekvapenia a šoku vypeštila a sledovala Sarrah ako sleduje mňa.

„Prepáč, nechcela som ťa vystrašiť.. Už sme tu.." pousmiala sa na mňa a ja som len letmo prikývla.

Celá vyhúkaná som vystúpila z auta. Ešte som sa nespamätala z jedného šoku a už som zažívala ďalší. Čakala som honosnú vilu, ale toto sa jej nepodobalo. Stáli sme pred obrovským sídlom, pred ktorým bola fontána a akurát sa za nami zatvárala brána.

„To tu bývajú tvoji rodičia?" vyletelo zo mňa a Sarrah sa na mňa zaškerila.

„Bohužiaľ áno. Je to veľké, ja viem..." odpovedala a to už sme boli na ceste hore schodami dovnútra. V hale nás privítali jej rodičia s úsmevmi na tvári a potom ma aj s Marcon stisli v objatí.

„Sme veľmi radi, že ťa konečne spoznávame, Amelia. Cíť sa tu ako doma... " usmiala sa na mňa Camila- mama Sarrah a pokynula rukou, aby sme je nasledovali hore na poschodie. Ocitli sme sa na dlhej chodbe, kde boli iba troje dvere. Zastali sme pred prvými vľavo.

„Tak toto je tvoja izba, Amelia. Je s výhľadom na záhradu. Sarrah, Marc, vy dvaja svoju izbu poznáte..." usmiala sa na nás troch pani Camila a potom nás nechala zabývať sa a vybaliť. Vošla som dnu a zostala omámene stáť vo dverách.
~~~