After All.

Chapter 22.

Prebudili ma jemné dotyky na ramene, ktoré putovali až za ucho a zasa naspäť. Bolo to príjemné, ale rušilo ma to z môjho spánku. Zamrmlala som niečo nezmyslelné a otočila sa na bok a dotyčnému chrbtom. V tom momente sa okolo môjho pásu ovinula ruka a prudko ma potiahla vzad. Narazila som do Harryho hrude načo sa on zasmial.

„Dobré ráno.." zachrapčal mi do ucha a ten jeho hlas vo mne vyvolal spomienku na včerajšok ako mi šepkal, aby som sa uvolnila.

'Už je to v poriadku..' šepkal mi keď som sa pod ním skrúcala v šoku. Trochu to bolelo, ale dalo sa to prežiť. Nepohol sa kým som sa neupokojila a neprikývla mu na súhlas. A vtedy sa všetko zmenilo na niečo úžasné, neopísateľné a úplne dokonalé.

„Na čo myslíš?" spýtal sa ma Harry keď videl môj malý zasnený úsmev a ako si hryziem do spodnej pery. Stál pri skrini a vyberal si z nej oblečenie. Zaostrila som naňho a usmiala sa ešte širšie.

„Na nič dôležité.." zaklamala som. Popravde bol pre mňa včerajšok veľmi podstatný a dôležitý pretože som sa prestala báť -aspoň Harryho- dotykov. Aj ja som vstala z postele a zakrútená v deke som odbehla do kúpeľne osprchovať sa a potom do svojej izby.

Prezliekla som sa do riflí a nejakej košele a šla sa najesť. V kuchyni už všetci sedeli nad kávou alebo čajom a viedli medzi sebou nejaké rozhovory. Prisadla som si k Marcovi, ktorý vyzeral byť nejako mimo.

„Čo sa deje? " spýtala som sa ho a trochu sa ho snažila povzbudiť. Po chvíli kým som doňho rýpala sa na mňa zaškeril a začal mi to oplácať. Stále sa správame ako malé deti a to proste milujem.

„Zajtra odchádzame.. Vieš o tom?" spýtal sa zrazu a mňa nakopla realita. Keď zajtra odídeme, vráti sa všetko k starému. Harry nebude vedieť kde bývam, nebudeme sa stretávať po ráne pri káve a ja budem zasa v práci medzi šanónmy a zlmuvami. Nebudem mať čas nájsť ho alebo či on vôbec bude mať záujem o mňa. Zostala som skamenele sedieť na sedačke, snažiac sa potlačiť slzy a nejako normálne odpovedať na Marcovu otázku, ale nevydolovala som zo seba nič.

„Mel, si v pohode? Nie je ti zle? " niekto mi mával rukou pred tvárou a ja som až po chvíli zaregistrovala, že to bol Marc.
Neodpovedala som mu, len sa postavila a bez slova odišla von. Rýchlo som prešla aj okolo Harryho, ktorý na mňa pozrel ako ma ducha. Vybehla som na záhradu, do najvzdialenejšieho kúta záhrady od domu a sadla si na mäkký trávnik. Zložila som sa do tureckého sedu a tvár nadstavila k slnku, ktoré, na počudovanie, príjemne hrialo. Nechcela som sa s nikým rozprávať, len oddychovať a nevnímať nič iné ako vetrík, ktorý mi občas rozvial vlasy alebo mi vďaka nemu prebehlo po tele pár zimomraviek.

Neviem koľko minút alebo hodín som tu strávila, ale vyrušilo ma niekoho zakašľanie. Otvorila som jedno oko a uvidela ako si ku mne prisadá Sarrah.

„Je pekne..." poznamenala a ja som na ňu pozrela tentokrát s otvorenými očami a podozrievavým pohľadom.

„To je. Trochu ma mrzí, že zajtra odchádzame. Mám pocit akoby sme boli úplne niekde inde pretože tu svieti slnko akoby sme boli mimo Londýna." rozprávala som a po tvári sa mi rozlial veľký úsmev. Sarrah prikývla a tiež sa otočila k slnku. Znova medzi nami zostalo ticho. Bola som rada, že nič nerozoberáme, nechcelo sa mi s nikým rozprávať.

„Páči sa ti Harry..." poznamenala po chvíli len tak akoby to bola normálna vec. Lenže pre mňa nie. Vytreštila som na ňu oči a ona sa len milo usmievala a snažila sa niečo vyčítať z mojej prestrašenej tváre.

„Nie..." protirečila som jej, ale ona pokrútila hlavou na nesúhlas. Keď sa už chcela rozprávať, tak prečo zrovna o tomto?!

„Ale áno. Vidím ti to v očiach keď sa naňho ráno pozeráš.. A včera ťa bolo celkom počuť..." vysvetľovala mi a na konci vety sa zatvárila kyslo. Hups. Je pravda, že som sa mohla krotiť, ale ono sa to nedalo. Mojou odpoveďou bolo myknutie pliec. Cítila som ako sa mi do líc hrnie horúčava a trochu som sa bála, že to Sarrah uvidí.

„Pozri, ja nemám právo súdiť, ale s Harrym som chodila do školy. Neviem aký je teraz, ale v minulosti mal celkom problémy. Mel, nechcem sa vám do toho starať, ale dávaj si pozor." povedala a rukou mi jemne pohladila koleno. Len som privrela oči, aby som zakryla slzy, ktoré sa mi do nich nahrnuli.

Znova ma prepadol pocit neistoty. Chcela som byť sama a bola som vďačná za to keď sa Sarrah zodvihla a odišla. Mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala. Toto zistenie bolo šokujúce, ale veľkú rolu v tom hrala nevedomosť. Nemala som potvrdené, že taký bol a nemala som ani tušenia či sa zmenil. Takže teraz mi v hlave poletovalo nespočet myšlienok týkajúcich sa Harryho a jeho prekliatej minulosti. Bola som síce rada, že mi to Sarrah povedala, na druhej strane som rada nebola, pretože mi ide hlavu roztrhať. Nemôžem si pomôcť.
~~~
A je tu ďalšia časť!!!! Je tak trochu o ničom a ani sa mi moc nepáči, ale dúfam, že vám sa bude aspoň trošičku :) Za prípadné chyby sorry, ale nekontrolovala som si to po sebe.
Krista :)