After All.

Chapter 29.

Domov som prišla ako omámená. Ešte stále som bola vykoľajená z informácie, že zajtra letím do L.A. Hneď som schytila mobil, vytočila Marcove číslo a počas minúty, kým to zdvihol som si nervózne hrýzla do spodnej pery.

-Áno, Mel? Čo je také dôležité, keď musím vyliezť zo sprchy?- spýtal sa ma mrzuto a ja som sa musela usmiať pri pomyslení ako asi vyzerá jeho naštvaná tvár. Hlboký nádych a výdych.

„Viac menej sa sťahujem do Los Angeles. Nešli by ste so mnou? Nechcem tam byť sama..." vysypala som zo seba a čakala kým sa ozve, vynadá mi, bude sa tešiť, čokoľvek len nech nie je počuť to hrobové ticho v telefóne.

Do očí sa mi z nepochopiteľného dôvodu nahrnuli slzy.

-To je super! Mel, naozaj, ale Sarrah nechce v tomto stave cestovať a ja od nej nechcem byť niekoľko kilometrov...prepáč.- ospravedlnil sa mi a môj neutrálny pohľad prebil šok a sklamanie. 

Oni sú jediné osoby, s ktorými som tam chcela ísť a oni mi to odmietnu.

„Aha, no tak potom nič. Ahoj" odbila som ho a skôr ako sa stihol nadýchnuť pre odpoveď, zložila som. Telefón som hodila na sedačku a šla sa pobaliť. Kufor som položila na posteľ a zo skrine doň ukladala veci.

Popri tom so si snažila predstaviť ako tam asi môže byť. Či tam slnko opeká všetko čo sa dá, alebo tam prší, ako v Londýne, alebo tam sneží a decká stavajú snehuliaky.

Na malý moment som sa široko usmiala keď som sa cez víkend videla na pláži s hnedastou pokožkou a drinkom v ruke. Pri dobrej knihe a so sluchátkami v ušiach. Ach a možno tam bude fajn. Šéf bude milý, kolegovia priateľskí a jedlo v bufete bude tiež lepšie.

★★★

Do prdele! Prekliaty budík! Otravné zvonenie trhajúce uši o pol deviatej, nie je výhra. Ospalo som sa dotackala až do kuchyne, kde som si skoro po slepiačky urobila kávu na prebratie.

Prešla som do obývačky, kde som sa zvalila na sedačku a zapla si televíziu. Šiel tam nejaký hudobný kanál a ja som bola taká lenivá, že sa mi to ani nechcelo prepnúť na niečo iné. Hodiny na stene sa pomaly, ale isto blížili k pol jednej a to znamenalo, že môj odchod sa nezadržateľne blíži.

Postupne som si pobalila posledné veci a snažila si zapamätať ako vyzerá môj byt, keďže tu nebudem mesiac a možno aj viac.

Šla som sa prezliecť, namaľovať a pomaly sa šuchtala z bytu. Poriadne som ho zamkla a vyšla na ulicu, kde som čakala na odvoz.

Po pár minútach predo mnou zastavilo strieborné auto a vystúpil z neho postarší pán, ktorý sa na mňa prívetivo usmial.

„Slečna Smithová?" spýtal sa ma, načo som ihneď súhlasne prikývla a vodič mi vzal kufor, aby ho naložil do auta. Následne mi podržal dvere, ktoré zavrel hneď ako som nasadla na zadné sedačky. Naštartoval a zamieril rovno na letisko. Nepochybujem, že pán Tomlinson mu dal presné informácie a inštrukcie o tom ako a kam ísť. Na mne zostávalo už len potichu sedieť na zadnom sedadle a pozorovať mihajúce sa ulice Londýna, ktorý o pár chvíľ uvidím z oblakov.

Zastavili sme pred letiskom a na to, že tu stojíme už pár minút ma upozornil vodič. Hneď ako som zaostrila, vystúpila som a počkala kým mi vyberie kufor z auta.

„Ďakujem" zašepkala som potichu a pousmiala sa na postaršieho pána v okuliaroch. Úsmev mi opätoval. Už som sa chystala vstúpiť do haly, ale zastavilo ma mužove odkašlanie. Prekvapene som sa otočila a všimla si ako z prsného vačku vyťahuje dva papiere, ktoré mi podal. Boli to letenky.

„Toto Vám mám dať. A lístok si prečítajte až v lietadle" povedal a ja som od neho prevzala letenku aj odkaz.

Konečne som vstúpila do haly, kde sa to len hemžilo ľuďmi. Keďže letenku som mala a kufor som odniesla na odbavenie, nezostávalo mi nič iné ako sedieť a hodinu sledovať okolie.

Pozorovala som ako ľudia prichádzajú a odchádzajú, ako od šťastia plačú alebo sa lúčia a venujú si posledné objatia a bozky. Do očí sa mi nahrnuli slzy pri pomyslení, že ja tu nemám nikoho s kým by som sa rozlúčila. Po chvíli som všetko prestala vnímať.

-Let 4851 do L.A. odlieta o pätnásť minút. Prosíme cestujúcich, aby sa dostavili k bráne 5. Ďakujeme!- ozvalo sa z rozhlasu a ja som sa za sprievodu povzdychu postavila a vyčkala na kontrolu. Keď ma pustili ďalej, nasledovala som jednoho pána, ktorý tiež letel do L.A., až sme sa ocitli na mieste. A po chvíli prišli aj letušky, ktorým som podala letenku na overenie.

„Letíte po prvý raz, že?" spýtala sa ma jedna z letušiek a ja som so sklopenou  hlavou prikývla. Bolo mi to nejakým spôsobom trápne. Bola som rozklepaná, nervózna a ešte, aby to nebolo málo, červená ako rajčina. Nesmelo som sa pousmiala a snažila sa upokojiť, že to bude v pohode.

„Nemusíte sa ničoho báť. ." pousmiala sa znova, ale neupokojila som sa natoľko, aby som tomu verila.

Aj tak som prikývla, podala jej letenku a dlhou chodbou pokračovala do lietadla, kde som sa usadila na miesto.
~~~
Hurá! ďalšia časť! Táááák čo si o nej myslíte ? Ako sa bude mať Amelia v Los Angeles? A čo šéf pán Malik? A Harry? A to všetko? :D
Krista :)