After All.

Chapter 33.

Na hotel som sa prišla asi okolo piatej. Unavene som sa zvalila na sedačku, keď som si všimla malý lístok a čokoládu. Čo to má znamenať? Zvedavo som sa po lístok natiahla a roztvorila ho.

—Amelia, dúfam, že sa Vám zatiaľ v meste páči. Toto je odo mňa malý darček na privítanie a zároveň Vás chcem pozvať na pracovnú večeru. O siedmej po Vás príde auto. Malik.—

bolo napísané úhladným písmom na sneho bielom papiery, ktorý som jemne držala v rukách. Dych sa mi zasekol niekde v pľúcach a mala som chuť kričať a plakať. Nechápala som prečo ma pozýva na večeru a prečo hneď v prvý deň môjho pobytu. Ale on bol celý záhadný.

Papier som položila späť na stolík a šla si dať vlažnú sprchu na prebratie. Umyla som si vlasy a zabalila sa do béžového utaráku. Bolo šrvrť na sedem keď som sa znova rozhýbala a začala sa obliekať.

Zvolila som ľahké béžové šaty s širokými ramienkami a véčkovým výstrihom a k tomu krémové lodičky. Vlasy som si presušila a v jemných vlnách ich nechala padať na plecia. Do kabelky som si hodila mobil, peňažebku a vyšla z izby. Bolo presne sedem keď pred hotelom zaparkovalo čierne BMW a z neho vystúpil pán Malik v obleku, upravený a s priateľským úsmevom mi podržal dvere a počkal kým nastúpim.

„Veľmi Vám to pristane, Amelia.“ prehovoril do hrobového ticha, ktoré vládlo počas cesty v aute. Pocítila som ako sa mi do líc ženie červeň.

Cítila som sa dosť nervózne, dlane sa mi potili a nepomáhal mi ani fakt, že on sedí tak blízko a ešte aj tak pekelne dobre voní. Mala som pocit, že každú chvíľu začnem kričať alebo proste stopnem auto a vystúpim. Prečo som vlastne ja sama so sebou súhlasila, že s ním pôjdem?!

„Ďakujem.“ jediné na čo som sa zmohla. Vážne Amelia? Všetky slová som stratila a zároveň som sa aj bála čokoľvek povedať pretože je to predsa niekto neznámy a rozhodne namám v pláne môjmu dočasnému šéfovi skladať komplimenty.

Keď sme vystúpili, Malik ma zaviedol do, podľa mňa prehnane, luxusnej reštaurácie. Usadili sme sa ku stolu v rohu, kde bolo asi najviac súkromia. Čašníčka nám priniesla jedálny lístok a neušiel mi ani jej prekypujúci úsmev, ktorý venovala Malikovi.

„Tak už ste si vybrala? “ spýtal sa ma, ale ja som očami ešte stále behala po písmenkách a lúštila neznáme názvy jedál. Musela som to vzdať.

„Asi si dám tú trojku.“ pousmiala som sa. Radšej som povedala číslo, nechcela som sa zahanbiť pri vyslovovaní názvu. Pricupkala k nám čašníčka a pán Malik jej podal lístky.

„Dáme si dvakrát lossosa de Luigi a k tomu nejaké kvalitné biele víno.“ pousmial sa a čašníčka s menším infarktom odišla. Pootočila som hlavu na pána Malika a všimla si ako ma zaujato pozoruje.

Znova som sa začala červenať, cítila som sa ako nejaká socha v múzeu a to mi dosť vadilo. Hodila som po ňom jeden zamračený pohľad, aby sa stiahol, ale on len podvihol obočie a jeden kútik úst mu myklo dohora.

„Nepozerajte sa na mňa tak....“ zašomrala som zúfalo a hľadala ďalšie miesto kam by som sa pozerala. Brala by som aj bielu stenu, len nie jeho hnedé oči, ktoré ma prepaľovali. Neprestával. Pohľad neodvrátil ani keď nám priniesli jedlo. Už to bolo trápne.

„Prepáč, ale nemôžem si pomôcť. Si krásna.“ odpovedal mi a mňa zarazil spôsob, akým to povedal. Kedy sme si začali tykať? Podvihla som obočie, ale stále bola ticho.

Rukou mi pokynul, aby som začala jesť, ale namiesto toho som si ruky založila na prsiach a nemienila nič robiť, pokiaľ ma neprestane pozorovať. Asi pochopil a svoj pohľad sklopil.

„Dobrú chuť.“ zamrmlala som skoro nečujne a začala ďobať do položeného lossosa s grilovanou zeleninou na tanieri.

★★★

Mala som pocit akoby bol tento večer nekonečný. Sedeli sme tu už asi dve hodiny a z toho ma on skoro hodinu pozoroval ako jem a pijem víno. Začínam mať zlý pocit, že je to nejaký psychopat.

„Prečo ste si vyžiadali mňa, keď Perrie to vie tak isto a možno aj lešie..“ spýtala som sa a pozrela naňho dosť mrzutým pohľadom. Nemala som náladu na úsmevy a príjemný tón hlasu, keď ma tak vytočil už len svojim konaním. Pozrel na mňa prekvapene a myslím, že som začula aj slabunké odfrknutie.

„Myslím, že Perrie má na reklmnom svoje povinnosti “ odpovedal s celkom spochybňujúcim tónom. Ak si myslíš, že toto ti zožeriem, tak si na omyle, kamarát. Aj keď som mu neverila ani slovo, prikývla som na súhlas a začala sa chystať na odchod.

„Mala, by som už ísť. Zajta treba ísť do práce..“ zašomrala som a Malik prikývol. Na stôl položil peknú sumu bankoviek a postavil sa. Prijala som jeho odvoz späť do hotela a rozlúčila som sa s ním iba prikývnutím. Dočkala som sa od neho nejakých slov, ktorými mi tykal a poprial dobrú noc. Bola som totálne naštvaná a ukázalo sa to keď som treskla dverami od izby a päsťou udrela do steny. Väčšinou nie som agresívna, ale toto bolo naozaj moc.
~~~
Tak je tu ďalšia časť. Večera s pánom Malikom, brali by ste ?
Každopádne čo si o tejto stvore myslíte? Za prípadné chyby sa ospravedlňujem.
Krista :)