After All.

Chapter 54.

Bolo asi pol druhej keď mi do kancelarie vpadol Liam s oznamom, aby som ihneď šla za Tomlinsonom. A je to tu. S bledou tvárou som sa zodvihla a namierila si to rovno k šéfovi do kanclu. Zaklopala som a po tlmenom ‚ďalej', som vošla dnu. Tomlinson sedel za jeho sklenenným stolom a prísne na mňa pozrel. Naznačil mi, aby som sa posadila do kresla a ja som tak aj urobila.

„Ja viem, ja viem. Mám prúser, že som utiekla a bla bla bla. Bratova žena rodila, tak pardon, viackrát sa to už nestane." vysypala som zo seba a Tomlinson na mňa zostal pozerať s ústami dokorán. Očividne chcel niečo veľmi povedať, ale nevyšla z neho ani hláska. Ajaj. Nervózne som sa pomrvila v kresle a čakala čo z Tomlinsona vylezie.

„Dúfam, že ste si vedomá, že si tie hodiny budete dnes dobiehať." povedal s vážnosťou a ja som mu len prikývla. Bola som si toho vedomá, ale nečakala som, že to bude také mierne. Mohol na mňa kľudne nakričať, mohol si tu od nervov rozhadzovať papiere, ale on bol úplne pokojný a diplomatický. Wau, už chápem prečo má taký rešpekt a nie len tu v Londýne. Prikývla som na znak, že rozumiem. So sklopenými ušami som sa postavila a prešla ku dverám.

„Dnes to dokončím." zamumlala som tesne pred tým ako som odišla. Vrátila som sa k sebe, nevšímajúc si Liama som si salda k počítaču a dala sa do vyplňovania grafov.

„Tak ako?" spýtal sa ma po chvíli ticha, no ja som ďalej ťukala do klávesnice. Nemala som chuť rozprávať sa, potrebujem ticho, aby som sa mohla sústrediť a v kľude to dopracovať.

„Musím to dorobiť." zamrmlala som potichu svoju odpoveď. Prišlo mi nefér a Liam si ani nezaslúži byť ignorovaný. Musím svoj hnev presmerovať na niečo iné, inak som totálne nepoužiteľná. Pousmiala som sa na Liama, ktorý ma pozoroval akoby som bola nejaká socha v múzeu a popravde mi to celkom prekážalo.

„Ja radšej pôjdem." zamrmlal, zodvihol sa z kresla a o pár sekúnd zmizol za hnedými dverami. A ja som zostala sama-teda skoro-, medzi štyrmi stenami obkopená kľudom, aby som si mohla dorobiť moje resty.

★★★

Musela som si odskočiť do bufetu po minerálku a nejaké jedlo. Ako prvá mi do oka padla kuracia bageta s niekoľko druhmi syra. Syr moc neobľubujem, ale mala som naň strašnú chuť. Vrátila som sa k sebe a ďalšiu pol hodinu venovala poslednej úlohe na zozname.

Následne som vypla počítač, obula si čižmy a vypadla z toho kumbálu. Vonku ma ovial studený septembrový vietor, čo ma donútilo zachumlať sa viac do kabátu a rýchlo kráčať domov.
Odomkla som byt a hneď ako som vošla dnu, som hľadala Harryho, ale bez výsledku. Volala som mu, ale vždy mi to spadlo do schránky. Tá sa postupne plnila mojimi odkazmi a prosbami, aby mi zodvihol alebo zavolal späť, no nič. Píslala som mu správy, ale ani na jednu neodpísal. Zmocnila sa ma panika, prepadla som úplnemu strachu a urobila prvú vec, ktorá ma napadla. Šla som ho hľadať.

Opäť som sa obliekla a vybehla do ulíc. Nevedela som kam ísť prv, ale napadol ma najbližší bar. Nebol ďaleko, len nejaké ulice dve alebo tri, takže mi cesta zabrala možno desať minút. Vošla som dnu, ale nech som sa obzerala akokoľvek, nebol tu. Ďalej mi napadol park, do ktorého som sa prešla. Znova som vytočila Harryho číslo, ale znova sa mi len ozvala schránka. Ja ho roztrhnem. Prechádzala som sa poloprázdnymi ulicami skoro do pol jedenástej a nakoniec sa totálne unavená a hladná vrátila domov.

★★★

Z bezsenného spanku ma prebudilo divné štrkotanie prichadzajúce od dverí. Pomaly som sa zodvihla z gauča. Mimochodom nie je to zrovna najpohodlnejšie miesto na spanie a ešte k tomu ak ste tehotná. Každopádne som sa došuchtala ku dverám a v duchu preklínala dotyčného, ktorý si dovolil ma zobudiť o pol tretej ráno. Odomkla som dvere a keď som ich otvorila, naskytol sa mi pohľad na Harryho ako sa opiera o zárubňu, je celý zelený a očividne ani nevie sám o sebe.

„No ešte, že si otvorila..." zašomral, jazyk sa mu plietol a mala som čo robiť, aby som mu rozumela. To ako vážne?! On mi tu ide vykrikovať, že som mu prišla otvoriť?!

„Ja tie dvere môžem v kľude znova zamknúť a ty si spi kde chceš.." odsekla som mu nepríjemne a sledovala ako sa zatvári. Na tvári sa mu objavil veľmi prekvapený výraz, obočie podvihnuté a na čele jemné vrásky.

„Amelia, to nespravíš." zahrmel hrubým chrapľavým hlasom a postavil sa do vzpriamenejšej polohy, snáď aby vyzeral strašidelnejšie? Popravde keď som ho videla v takomto stave, chcela som ho len uložiť na gauč s kýblom pri hlave, ale akonáhle vypustil z úst slová, ktoré vypustil, mala som chuť mu jednu vraziť. A rozhodla som sa, že toto mu nedarujem.

„Ale áno. Pozeraj." zašomrala som hnusne a skôr ako stihol niečo namietať, som dvere znova zatvotila a zamkla na dvakrát. Nech si ide spať k sebe do luxusnej vili a nech mi tu nerobí problémy.
~~~
Po dlhej dobe sa hlásim s ďalším dielom. Dúfam, že vás otravujem .
Ak sa nájdu nejaké chyby ospravedlňte ma. :3