After All.

Chapter 14.

Tak na toto by som si nezvykla nikdy, je to tu príliš luxusné, tada na môj vkus. Ako prvé, čo som urobila vo 'svojej' izbe bolo, že som prešla k oknu a vykukla von. Záhrada bola obrovská, ako som si myslela, a behali po nej ľudia, ktorí chystali veci na svadbu. Napadlo ma, že neskôr by som im šla pomôcť.

Vybalovanie vecí mi zabralo asi tak pol hodinu, ktorú som strávila behaním od postele ku kufru a naspäť. Nakoniec som sa rozhodla ísť na tú záhradu a trochu sa tu poobzerať.

„Môžem vám nejako pomôcť?" spýtala som sa pani, ktorá akurát viazala mašle na stoličky naukladané v jednom rade.

„Samozrejme. Budem veľmi rada. Môžeš mi pomôcť viazať tieto stuhy." milo sa na mňa usmiala a ja som si k nej prisadla, aby som od nej odkukala postup.

Musím priznať, že to bola zábava, hlavne keď som si zviazala prsty. Mali sme to hotové raz dva a poviem vám, obviazať 55 stoličiek nie je sranda.

Potom sme sa presunuli na kvety, na moju srdcovku. Musím povedať, že Sarrah má na kvety dobrý vkus. Objednala si biele ľalie, červené ruže a našli sa aj gartenie alebo gerbery. Bola som do nich totálne zažraná, aranžovala som kytice do váz na stoly, pozdĺž uličky, okolo bazénu a nakoniec som dorobila aj kyticu pre nevestu. Dúfam, že sa jej bude páčiť, dala som do toho všetko.

„Amélia, tu si.. Hľadala som ťa, poď sa najesť.!" volala na mňa pani Camila a na svojich opätkoch ku mne cupitala skoro až na druhý koniec záhrady. Tak jedlo je teraz asi najmenej na čo som myslela.

Chcela som tu zostať a dorobiť to. Bola som ako malé dieťa, ktoré rodičia ťahajú z cukrárne alebo hračkárstva.

Ospravedlňujúco som pozrela na pani, s ktorou som pracovala a tá sa len milo pousmiala. Šla som si umyť ruky a následne som sa usadila ku stolu, kde už všetci čakali a tak divne si ma prezerali, hlavne pani Camila a pán Gordon. Akoby som urobila niečo zlé keď som pomáhala na záhrade. Ja týchto ľudí nepochopím.

„Amélia, čo si to prosím ťa stvárala na tej záhrade?" spýtal sa ma pán Gordon a zasa na mňa všetci pri stole upriamili prekvapené pohľady.

„Len som pomáhala, nemala som čo robiť... Bavilo ma to.." pousmiala som sa za sprievodu myknutia pliec. Bože veď som nerobila nič zlé...

„Oci, prestaň... Veď sa nič nedeje." vložila sa do toho Sarrah, načo som jej venovala vďačný úsmev.

★★★

Sedela som u seba na obrovskej posteli zamotaná v perine a očami behala po riadkoch novej knihy, ktorú som dostala od Rebeccy. Bola to kniha FSoG a poviem vám, zažrala som sa do toho.
Ani nie tak so deja, ale do toho ticha, ktoré tu panovalo a bolo upokojujúce. Mala som rada samotu a teraz mi aj prišla vhod. Bolo neskutočné ako ma mohlo pár sto riadkov upokojiť a ukolísať k spánku.

Prebudilo ma hlasné búchanie na dvere, ktoré bolo na takúto rannú hodinu otravnejšie než budík. Pomaly som otvorila oči a pozera len tak do stropu a potom povedala ‚ďalej', aby ten niekto mohol vojsť.

„Dobré ráno, raňajky sú hotové. A musíš sa začať chystať, o chvíľu začnú chodiť hostia.." usmial sa na mňa Marc a hneď nato odišiel.

Lenivo som sa vyhrabala z postele a zamierila do, kúpeľne kde som si aspoň opláchla tvár. Popravde som na raňajky nemala ani chuť a ani pomyslenie pretože som mala také divné tušenie, neviem prečo, ale mala som ho. Zbehla som dolu do jedálne a sadla si na stoličku, aby sa nepovedalo.

„Dobrú chuť." usmiala som sa na všetkých a nervózne pozorovala okolie za oknom. Myslela som na to ako o mne rozprával Harry, na to ako jemne vyslovil moje meno a na všetky tie milé veci. Ako mi pomohol pozbierať papiere, ako sa usmial keď mi ich priniesol do práce. Musela som si pripustiť aj to jeho milé gesto v podobe ruží.

Z môjho zasnenia ma vyrušil dunivý tón zvončeka od vchodových dverí.

„Idem tam!" vyhŕklo zo mňa. Vyskočila som zo stoličky a skoro bežala ku dverám. Priskočila som k nim a chvatom ako z ninja filmu som otvorila dvere z tmavého dreva.

Na tvári mi žiaril široký úsmev, s ktorým som chcela privítať hostí, ale namiesto toho som skamenela a úsmev v momente zmizol. Paralyzovali ma dve zelené oči a úsmev s jamkami v lícach.

„Čo tu robíš?" bola moja prvá otázka namiesto pozdravu a pozvania dnu.

Zatiaľ čo ja som ho pozorovala so zamračenou tvárou a nechápavým pohľadom, on sa milo usmieval. Vyzeral inak, tak nedbalo elegantne a tak sexy.

-Sexy?! Amelia, spamätaj sa!- ziapala som po sebe jedna radosť.

„Rád ťa znova vidím, Amelia." usmial sa na mňa ešte viac, tak naozaj úprimne a srdečne. „Prišiel som sem na svadbu mojej kamarátky, Sarrah.. A čo tu robíš ty?" odvetil a hneď k tomu pridal aj otázku.

Namiesto odpovede som mu len uhla z dverí, aby mohol vojsť a zaviedla som ho do jedálne, kde nás už všetci čakali.
~~~
Tak tu je ďalšia časť. Čo si zatiaľ myslíte o príbehu? Je niečo čo sa vám nepozdáva?
A čo myslíte, že sa stane počas Harryho pobytu u rodičo Sarrah? Zblížia sa s Ameliou alebo to bude naopak? Budem rada ak mi sem hodíte vote alebo komment :)
Krista :)