After All.

Chapter 47.

HARRY

Už ma to prestáva baviť! Už ma nebaví predstierať, že jej verím, že jej nič nie je. Preboha veď vidím aká je bledá, dobre, že nie zelená a ona to skrýva za chabé výhovorky a klamstvá, ktoré jej tak či tak neverím. Musím s tým niečo urobiť, nechcem ju vidieť takto na dne síl. Chcem, aby sa jej vrátila jej prirozdená farba líc, ktorú mám tak rád a jej úsmev a dobrá nálada. Ja ju k tomu lekárovi dotiahnem pre mňa za mňa aj prehodenú cez rameno.

„Čo budeš raňajkovať?" spýtal som sa jej bez najmenšieho úsmevu a rozospato si zalial rannú silnú kávu. Hodil som po Amelii jeden pohľad ponad rameno a všimol si ju ako je podopretá o kuchynský ostrov a pije vodu z pohára.

„Neviem, asi nič." zamrmlala za sprievodu zívania a mne v ten moment spadla sánka. To myslí vážne alebo si zo mňa strieľa?

S rukami založenými na prsiach som sa k nej otočil a podvihol obočie na znak či si zo mňa robí blázna. Ona mi zasa venovala len myknutie plecami, ako bolo poslednou dobou jej zvykom. Bože táto žena ma už štve!

„Amelia, videla si sa? Musíš jesť. Spravým ti omeletu a ďalej o tom diskutovať nebudem." prehovoril som so sto percentnou vážnosťou a všimol si ako Ameliu mierne prekvapil tón môjho hlasu. Bol som rád, že nenamietala a víťazne som sa usmial keď som si všimol ako si sadla ku stolu a pustila sa do jedla. Tiež som si urobil niečo malé pod zub a sadol si k nej.

„Dnes ideme k tomu lekárovi." poznamenal som len tak "medzi rečou", ktorú sme ani nemali a Amelia nesúhlasne pokývala hlavou.

„Iba ak mi bude zle a mne je fajn." vyhlásila s úsmevom, no ja jej to nezožeriem. Deň je v podstate ešte pred nami a výhoda pre mňa, že je víkend a to znamená, že ju budem mať na očiach.

„Len to nezakrikni." poznamenal som s úškľabkom a usrkol si z horúcej čiernej kávy.

★★★

Mohlo byť okolo pol jedenástej, keď som sa rozhodol začať pripravovať obed. Lenže problém bol v tom, že som nemal ani potuchy čo by som vlastne mal urobiť, tak som sa otočil na Ameliu. Nebola tam. Samozrejme znova je na toalete.

„Mel?" oslovil som ju spoza dverí, na ktoré som najprv zaklopal, aby vedela, že tam vlastne stojím. Neodpovedala. Bože môj!

Zmocnil sa ma strach, na čele sa mi objavil studený pot, ktorý mi pomalinky stekal po spánkoch. Našťastie som začul spláchnutie a následne tečúcu vodu, takže to bolo v suchu. Vrátil som sa späť ku sporáku a po chíli sa pri mne objavila aj Amelia. Venoval som jej pusu na horúce čelo a jednou rukou ju pevne objal okolo ramien. Počkať horúce čelo.

„Veď ty horíš!" zamrmlal som zhrozene a chytil jej tvár do dlaní. Jej odpoveďou bolo len myknutie plecami, ako obyčajne. Tak toto nie, s týmto dievčaťom treba ísť okamžite k lekárovi. Rýchlo som si zásteru prevliekol cez hlavu, schmatol kľúče od auta, bundu, ktorú som Amelii prehodil cez plecia a za ruku ju ťahal von a do auta, aby sme mohli vyraziť. Na moje šťastie boli cesty skoro prázdne, začo ďakujem, takže sme sa na kliniku dostali pomerne rýchlo.

Amelia mi povedala na ktoré poschodie treba ísť a na ktoré dvere zaklopať. Nenamietala, čo ma prekvapilo, asi sa cítila dosť zle. Usadili sme sa na nepohodlné stoličky medzi ostatných čakajúcich ľudí, v tichosti pozerali na krémové dvere a čakali kým sa otvoria. Zhruba každú pol hodinu z nich vyšiel jeden človek a tým sa rada krátila. Amelia mi po štvrť hodine zaspala na ramene a ja som mohol cítiť ako sa od zimy trasie ako osika. Odhŕňal som jej vlasy zo spoteného čela a v duchu sa modlil, aby jej stav nebol priš vážny. Dúfam, že to je len chrípka, ktorá ju za dva týždne prejde a znova bude fit ako rybička. Znova mi bude venovať úsmevy, bude sa na mňa mračiť a bude mať chuť vôbec rozprávať.

„To snáď nie..." ozvalo sa z Ameliiných úst spolu s ťažkým povzdychom. Začala sa mrviť a nakoniec otvorila oči a posadila sa vzpriamene. Ako na zavolanie, zrovna vyšla sestrička a zavolala nás dnu. Pomohol som Amelii sa posadiť a doktor sa jej začal vypytovať otázky ohľadom toho ako sa cíti a mudroval.

Po chvíli som to aj prestal vnímať, no do pozoru ma dostal ten jeho zvláštny úsmev. Pozrel na mňa a ja som podvihol obočie.

„Nie je to nič hrozné, práve naopak." prehovoril s úsmevom a ja som sa prinútil pristúpiť bližšie.

„Ale prečo potom vyzerám ako smrtka?" spýtala sa nechápavo Amelia a vlastne mi tú otázku ukradla z jazyka. Presne, prečo vyzerá ako smrtka?

„To sa občas stáva, preto treba jesť zdravo. Hlavne v takomto období." v akom období?

S Ameliou sme si vymenili nechápavý pohľad a potom znova pozreli na doktora.

„Vaša priateľka je tehotná." objasnil nám. V tomto momente bolo pre mňa dôležité nezabudnúť dýchať a vsadím sa, že pre Ameliu tiež.
~~~
A po nekonečnej dobe sa hlásim s ďalšou časťou. :). Prepáčte mi to čakanie, ale pravdupovediac som písanie trošičku zanedbala a k tomu začala škola a veď to poznáte. Aj tak dúfam, že ste si časť naplno užili. Prekvapila?
Krista :).