After All.

Chapter 32.

Vošla som do kancelárie určenej pánom Malikom a usadila sa do stoličky na kolieskach. Rozhliadla som sa okolo a pripadal som su taká nesvoja. Steny kancelárie boli biele, boli tu dve semišové kreslá a sklenený konferenčný stolík a sklenený pracovný stôl. Bolo to tu fádne ako v nejakej psychijatrickej liečebni. Chladné.

Na stole ležal hárok papierov a po prečítaní pokynov som sa pustila na práci na počítači. Bolo tu absolútne ticho, miestnosťou sa ozýval iba tikot hodín, môj kľudný dych a ťukanie mojich prstov do klávesnice.

Myšlienky mi samovoľne zaleteli k Harrymu. Rozmýšľala som čo asi robí, kde je, či ma zháňa v práci alebo mi klope doma. Pousmiala som sa pri tom, ale zároveň som zostala paralyzovaná, že čo asi bude robiť keď zistí, že nikde nie som. Asi by som mu mala zavolať. Už som sa naťahovala po kabelku, v ktorej som mala mobil, keď sa rozleteli dvere. Objavila sa v nich malá blondýnka a úsmevom na tvári a modrými očami obtiahnutými čiernou ceruzkou.

„Ahoj! Ty si tá nová, že?" spýtala sa melodickým, chraplavým hlasim a ja som na ňu len šokovane vypleštila oči. Skoro mi spôsobila srdcovú príhodu. Vstúpila dnu a na vysokých podpätkoch kráčala ku mne.

„Ja som Perrie. A ty si..." začala vetu, ale nedokončila ju v očakávaní mojej odpovede. Postavila som sa a výškovo som bola asi na jej úrovni. Hľadeli sme si do očí.

„Amelia." odpovedala som a podávala jej ruku, ale ona ma stisla v objatí. Zostala som šokovane stáť a keď sa Perrie odtiahla, posnažila som sa o úsmev.

„Prepáč, že som ti sem takto vtrhla, dúfam, že som nevystrašila..." zaškerila sa na mňa a ja som len malinko mykla plecami.

„To nič. Prekvapila si ma. Som tu hodinu aj s cestou a už nadvezujem kamarátske vzťahy." zasmiala som sa a dúfala, že neodhalí to premáhanie sa. Perrie len mykla plecami, prešla za mnou a nakukla mi do počítača. Bolo mi to celkom nepríjemné, nemám rada keď ma niekto takto kontroluje, ale môže mi povedať čo robím zle. Chvíľu mi nehybne stála za stoličkou a ja som sa strácala v nevedomosti, či je to dobre alebo zle vypracované. Trochu som sa bála.

„Toto by som skôr vypísala podrobnejšie a toto tu netreba vôbec..." poznamenala nenútene a prsim behala po obrazivke počítača. S obdivom som sa na ňu pozrela a ona mi pohľad oplatila.

„Ty sa v tom vyznáš?" spýtala som sa jej a ona len mykla plecami. Keď je v tom dobrá a možno ešte lepšia ako ja, tak prečo nepracuje tu? Potom by som tu nemusela byť ani ja a všetko by bolo fajn. Na moju otázku najprv neodpovedala, len zamyslene hľadela do mojich očí s ďalšími otázkami.

„Prečo si nepožiadala o toto miesto?" spýtala som ďalšiu otázku, ktorá mi tancovala na jazyku. Znova len mykla plecami.

„Mne je dobre na reklamnom oddelení. Tam si vybíjam fantáziu..." odvetila po chvíli akoby sa o nič nejednalo. Radšej som to nechala tak, nechcela som riskovať to, že sa urazí alebo niečo podobné. Ona je zatiaľ jediná ako-tak kamarátka.

Po asi pol hodinke Perrie odišla a ja som sa vrátila späť k počítaniu a vypisovaniu. Opravila som to čo mi poradila a pustila sa do ďalšej úlohy. Úplne som stratila pojem o čase a zabudla na starosti, v hlave mi vírili iba písmená a čísla a vôbec mi to nevadilo. Odpútala som sa od všetkého nepodstatného a naplno myslela na prácu a na to, aby som sa v prvý deň ukázala.

Bolo mi jedno, že ma režú oči a žalúdok narieka, že je prázdny, chcela som to dorobiť. A čo si ja zmyslím, to dotiahnem do cieľa.

Vyrušilo ma až vyzváňanie mobilu. Na displeji svietilo Harryho meno a ja som zamrzla. Mobil som chytila a s hlbokým výdychom hovor prijala. Priložila som si ho k uchu a čakala, čo zo seba Harry vysype.

„Amelia?!" skríkol uplakaným hlasom. Bolo poznať, že plakal alebo ešte len začne. Bol tam aj nejaký ten rozzúrený podtón.

„Áno," zašepkala som so slzami v očiach. Teraz som ľutovala, že som mu nezavolala skôr.

„Bože, Amelia! Tak som sa o teba bál. Kde si prosím ťa. " spýtal sa ma. Zhlboka som sa nadýchla. Na chvíľu som privrela oči a upokojovala sa.

„Amelia, nie je ti nič?" spýtal sa znova. Je od neho pekné ako sa o mňa strachuje.

„Som v práci. V L.A." odpovedala som trochu pridusene a čakala jeho reakciu.

★★★ HARRY

V údive som vypleštil oči. Ona je v L.A.?! Čo robí v L.A.?! Chcela odo mňa utiecť?
Preboha ublížil som jej? Oči mi zaliali slzy a všetko sa mi tým rozmazalo.

„Prečo si v L.A.?" spýtal som sa a snažil sa skryť ten uplakaný hlas.

Znova zostala ticho, akoby sa bála mi odpovedať, ale ja jej nemám v pláne nadávať, ani nič podobné. Ja to chcem vedieť, chcem vedieť či som príčinou jej odchodu ja.

„Preložili ma sem pokiaľ si tu nenájdu stáleho pracovníka." zamrmlala a mne odľahlo. V úľave som si vydýchol a pousmial sa.
~~~
Tamtadadá. Ták a na svete je ďalšia časť. A plus aj z Harryho pohľadu. Tak čo si o tejto stvore myslíte ?
Krista :)