After All.

Chapter 35.

S neistým výrazom som vystúpila z hotelového výťahu a zamierila von, kde ma čakal Malik. Ako zvyčajne mal na sebe oblek a ja som sa začínala cítiť trápne keď som si obliekla rifle a tričko na ramienka.

„Ahoj, Amelia..“ pousmial sa na mňa a ja som neveriacky podvihla obočie. Od kedy sme si mi dvaja znova začali tykať?!

„Radšej by som zostala pri vykaní..“ odpovedala som mu drzo namiesto oplatenia pozdravu.

Zatváril sa prekvapene pri tóne môjho ostrejšieho hlasu, ale potom zdvihol ruky v geste, že sa vzdáva. Ak sa bude takto správať aj naďalej, iného tónu ako drzého alebo podráždeného sa nedočká.

„Dobre, tak poďme.“ zamrmlal a dal sa na cestu. Len som ho potichu nasledovala a prikyvovala na jeho rozprávanie.

Prechádzali sme ulicami zaplnenými ľuďmi, ktorý sa ponáhľali domov, alebo sa tiež prechádzali ako my. Držali sme sa vedľa seba v tesnej blízkosti až to bolo nepríjemné a trápne chvíle ticha prerušovali občasné poznámky pána Malika a moje zvedavé otázky.

Prechádzali sme sa po promenáde osvetlenej poulučnými lampami a ohraničenej vysokými palmami, ktoré robili na chodníku celkom zaujímavé tiene.

„Je to tu naozaj krásne.“ zamrmlala som s pohľdom upreným na zapadajúce slnko skrývajúce sa za obzorom. Pohľad som stočila na Malika, aby som zistila ako sa tvári a on ma znova pozoroval.

Bože, čo má ten chlap za chorobu?! Ruky som si založila na prsiach, podvihla obočie a natočená jeho smerom som čakala kedy sa uvedomí.

„Prepáčte, ale ja si neviem pomôcť. Ste prekrásna...“ zamrmlal ospravedlňujúco a priblížil sa ku mne tak, že medzi nami nebolo skoro centimeter priestoru. Trochu sa sklonil, aby sme mali tváre na tej istej úrovni. Jeho hnedé oči sa vpíjali do tých mojich a ja som sa snažila ustúpiť.

Až keď moje ruky narazili do tých jeho za mojím chrbtom, uvedomila som si, že ma drží. Začala som panikáriť a obzerať sa naokolo či nás niekto nevidí. Do očí sa mi natlačili slzy, rozklepali sa mi kolená a zmocnil sa ma pocit úzkosti.

„Pustite m-ma“ prehovorila som uplakaným hlasom a snažila sa ho oddtlačiť, no bez výsledku. Krútila som sa v jeho objatí za účelom sa uvolniť alebo aspoň vymotať, ale jeho zovretie bolo moc silné a asi nemal v pláne ma tak ľahko pustiť.

„Hovorím Vám, aby ste ma hneď pustili!“ zvýšila som naňho hlas a on trocha poodstúpil. To mi stčilo na normálny nádych a na to, aby som ho sotila do hrude. Cúvla som aspoňo meter a rozzúrene ho prepaľovala pohľadom, ktorý keby mohol, tak zabije.

„Ste normálny?!“ skríkla som po ňom, načo sa mu po tvári rozlial široký úsmev, ktorý mi mal napovedať jedno. Znova ku mne pristúpil a ja som mu venovala jednu dobre mierenú facku. Jeho ústa opustilo bolestivé syknutie a rukou si rýchlo zasiahnuté líce chytil. Pozrel na mňa rozzúreným pohľadom, ktorý som mu veľmi rada opätovala.

„Čo si to urobila?!“ zavrčal mi do tváre a ja som automaticky ustúpila vzad. Bála som sa ho. Bol by schopný ma udrieť? Snažila som sa nedať najavo strach, ktorý lomcoval mojím telom a sebavedome som sa vystrela.

„To by som sa mala pýtať ja.“ odsekla som mu. Prekvapene podvihol obočie. Nevydržala som to, otočila som sa mu chrbtom a odišla. V zúrivosti som zovrela ruky v päsť a zatla zuby. Mala som chuť kričať, plakať od zúrivosti a do niečoho udrieť. Takto nasratá som v živote nebola.

Cesta do hotela mi trvala približne dvadsať minút. Na recepcii mi bez slova dali kartu a výťah ma vyviezol do poschodia. Po prejdení dlhej chodby som za sebou zabuchla dvere. Zviezla som sa po nich na zadok a zhlboka sa nadýchla. Zotrela som zbytočné slzy, ktoré prezrádzali moju slabosť a snažila sa nemyslieť na to ako by som mu najradšej šla dať ďalšiu facku.

Neviem koľko som tu sedela, nevedela som ani kedy mi už aj slzy prestali tiecť po lícach, viem len, že som bola príliš unavená na to, aby som vstala a šla sa najesť alebo osprchovať.  Moje myšlienky znova zablúdili k Marcovi a rozhodla som sa mu zavolať.
Zo zadného vačku som vytiahla mobil a vytočila Marca. Takmer okamžite mi to zodvihol.

„Ahoj Marc.“ pozravila som ho a po tvári sa mi rozlial úsmev, už len z toho, že to zdvihol.

-Ahoj Mel, deje sa niečo? - pozdrav mi opätoval a hneď k nemu pridal aj otázku. Popravde... áno, ale nemôžem mu to povedať. Nebudem zbytočne robiť rozruch, nechcem mu spôsobovať nervy a to by sa potom prenieslo aj na Sarrah, a to nechcem.

„Ja som v pohode, L.A. je veľmi slnečné a také iné od Londýna.“ pousmiala som sa pri tóne môjho hlasu, ktorý znel vierohodne a dúfam, že Marc v ňom nepočul nič podozrivé.

-Tak to je fajn, nám je tu leje ako z krhle už tri dni, tak si tam uži kým sa vrátiš.- zasmial sa svojím typickým hrubým hrdelným smiechom.

Tiež som sa nad tým zasmiala, ale v tom na dvere do izby pristáli tri rýchle údery. Od prekvapenia som poskočila snád tri metre a mobil mi v tom momente vypadol z rúk.
~~~
Tamtadadá.  Ďalšia časť je tu! Malik si trochu dovoľuje, čo?
Za prípadne chyby sa ospravedlňujem :)
Krista :)