After All.

Chapter 26.

Všetko šlo pomaly. Práca, rada na obed a dokonca aj moje myšlienky boli pomalé. V hlave som mala také prázdno až ma z toho tá hlava bolela. Sedela som u seba v kancelárii a prstom kreslila nezmyselné obrázky po stole.

Zrazu niekto zaklopal, ale ja som skoro ani nereagovala a po chvíli som na to úplne zabudla. Nevedela som kto to je a úprimne mi to bolo jedno. Ak by to bol Liam, neklopal by a hneď vošiel.

Znova sa ozvalo zaklopanie a ja som s nechuťou zašomrala iba „ďalej", bez toho, aby som vôbec pozrela na dvere. Tie sa po chvíli otvorili a dnu niekto vstúpil.

„Už mám po pracovnej dobe. Môžete to nechať na stole, ďakujem.." hovorila som v rýchlosti, ale nikto k môjmu stolu neprichádzal a nikto z kancelárie neodchádzal.

„Nemám tu pre teba žiadne papiere, prepáč..." zasmial sa chrapľavý hlas s náznakom hraného smútku a ja som v ten moment skamenela. Oči som mierne vytreštila avšak darilo sami ich udržať na jednom mieste, a to na svojich rukách, ktoré boli položené na stole. To snáď nie je pravda! Preboha ako to? On je tu, stojí v strede mojej kancelárie a čaká kým naňho pozriem alebo prehovorím.

Amelia mysli, povedz niečo! Ale čo mám povedať?! Nevideli sme sa skoro tri týždne a on si zrazu nakluše ku mne do práce?

„Ahoj. Harry, čo tu robíš?" spýtala som sa a konečne naňho upriamila pohľad. Jeho zelené oči sa automaticky zapichli do tých mojich a jeho pery sa skrútili do milého úsmevu.

„Prišiel som ťa vyslobodiť.." zaškeril sa a prešiel ku mne bližšie. Obišiel stôl a kľakol si ku mne. Začala som sa cítiť zvláštne príjemne a to sa na mňa len usmial.

„Ale ja som tu dobrovoľne..." zašomrala som na svoju obhajobu a pokrčila pri tom obočie. Jeho veľké dlane sa presunuli na moje odhalené kolená a mnou prešla vlna tepla. Na chvíľu som privrela oči, zhlboka sa nadýchla a hneď na to vydýchla.

„No tak, Mel..." napomenul ma. Tón jeho hlasu ma donútil sa naňho pozrieť. Mierne sa mračil, čo mu v strede čela urobilo jemnú vrásku. „Prišiel som ťa odtiaľto vytiahnuť... " dodal smutne a to ma prinútilo znova sa naňho pozrieť.

Malinko  som sa pousmiala a pre Harryho to znamenal súhlas. Postavila som sa zo stoličky, on zarovno mňa a podal mi kabát.

„Ďakujem.. " zašomrala som a obaja sme vyšli z tej prekliatej kancelárie a mierili k výťahu, ktorý nás zviezol do prízemia.

Vyšli sme na ulicu a šli smerom, ktorý určil Harry. Celú tú dobu som bola ticho a obzerala sa kam asi môže smerovať. Prechádzali sme ulicami kde bolo stále menej a menej ľudí a začínal ma prepadať zvláštny pocit strachu. Čo ak ma vedie na miesto, kde nikto nebude, urobí mi niečo zlé a nechá ma tam?!

-Amelia, šibe ti?! Harry?- kričala som po sebe a v duchu si strelila facku.

„Kam to ideme?" spýtala som sa opatrne a pootočila naňho hlavu, aby som mu videla do tváre. Harry ma sledoval a keď som mu položila túto otázku, zaškeril sa na mňa, ale neodpovedal.

„Už sme tu, neboj." odvetil po chvíli a spoločne sme sa ocitli pred malou kaviarničkou. Na pohľad vyzerala útulne a vo vnútri naozaj bola. Usadili sme sa do rohu a objednali si teplú kávu.

„Rád ťa znova vidím. Mrzí ma, že to nešlo skôr..." úprimne sa na mňa pousmial. Skôr? On chcel prísť aj skôr a preto mi behom tých troch týždňov ani nezavolal? Fajn. Ale na druhú stranu je lepšie neskôr ako vôbec, no nie?

„Hlavne, že si tu..." zamrmlala som a na stôl položila ruku, ktorú som natiahla až k nemu a on ma za ňu chytil. Tá jeho bola skoro horúca a ja som sa zachvela pri zistení aká mi je v skutočnosti zima. Začal mi ruku zohrievať.

„Bože, si ľadová." zamrmlal a malinko sa na mňa zaškeril. Určite mu napadol účinný nápad ako sa môžme zohriať.

„Pravdivé prirovnanie skutočnosti za posledné tri týždne..." vykopala som zo seba a Harry podvihol obočie až mu na čele naskákali malé vrásky. Nevinne som sa naňho pousmiala, dúfajúc, že to nebude rozoberať.

„Čo? Čo si robila za posledné tri týždne?" spýtal sa a naklonil sa ku mne. Nevedela som čo mu mám povedať, pretože som si to nepamätala. Akoby som ani nevnímala okolitý svet a kvôli tomu som sa s Liamom aj nepekne pohádala.

A Rebecca mi tiež niekoľko ráz hovorila a pýtala sa ma čo to so mnou je, ale nikdy som jej neodpovedala. Bola zo mňa nejaká živá mŕtvola, ktorá sa len túla po svete.

„Ja ne-neviem... Bola som tak mimo, že sa čudujem, že ma ešte nevykopli z práce..." odpovedala som mu čistú pravdu. Načo klamať, keď aj tak nikoho neoblafnem. Bola som taká vykoľajená z jeho náhleho príchodu, že som nestíhala vnímať realitu a slová na poskladanie vety som tiež hľadala ťažko.

„Amelia, nie je ti niečo? Ublížil ti niekto?" spýtal sa ustarane a jeho oči zapichol do tých mojich. Ak sa ráta aj človek, ktorý nebol schopný mi zavolať tri týždne, tak áno, niekto mi ublížil.
~~~
Tak tu je ďalšia časť. Čo na ňu vravíte? Ako to bude medzi Ameliou a Harrym? 
Krista :)