After All.

Chapter 19.

Zo všetkého som bola tak zmätená a neviem či som urobila zle alebo dobre. Bola som stratená sama v sebe. Na jednu stranu to bol pekný pocit, zážitok a niečo nové, ale na druhú stranu som nevedela či to bude pokračovať a keď áno, tak ako?

„A tebe to vadilo?" spýtal sa ma so značným záujmom, no ja som zo seba nevedela dostať odpoveď. Zvádzala som boje soma so sebou.

„Môžem ti tú odpoveď ukázať?" odpovedala som mu otázkou a on takmer automaticky prikývol. Znova som sa k nemu naklonila a pomaly a hlavne jemne sa perami obtrela o tie jeho.

Chvíľu zostal ako primrznutý, ale potom sa rozhýbal a začal sa pohybovať proti mne.

Znova som si ho pritiahla k sebe, aby som bozk predĺžia. Tentokrát sa odtiahol on ako prvý.

„Tak, postačí ti takáto odpoveď?" spýtala som sa so smiechom a oči mi spočinuli na jeho trochu opuchnutých perách a v duchu som si zatlieskala.

„Musím povedať, že takéto odpovede sa mi páčia." zamrmlal a pozrel na mňa.

Sedeli sme tu asi do pol druhej ráno a rozprávali sa pri ohni, ktorý sa každou chvíľou zmenšoval až tlel okolo zhoreného dreva.

„Nie je ti zima?" spýtal sama do ticha, ale keďže som o neho bola opretá a hlavu som mala na jeho hrudi, znelo to akoby kričal. Z polospánku som len niečo zamrmlala a hneď na to sa otriasla zimou.

„Tak poď, zahasíme to a pôjdeme spať..." odpovedal a ja som razom spozornela. Do široka som otvorila oči a trochu prestrašene naňho pozrela. Tiež na mňa prekvapene pozrel a hneď nato sa začal smiať.

„Nemyslel som spať tak ako si si to vyložila." upresnil a ja som si vydýchla.

„Tak fajn..." zamrmlala som a ospalo sa postavila z lavičky. Sledovala som Harryho ako vodou hasí oheň. O chvíľu nato okolo mňa omotal ruky a viedol ma do izby. Položil ma na posteľ až po krk prikryl dekou pretože som sa začala drkotať zimou. Posadil sa ku mne na okraj postele, držal ma za ruku a palcom mi hladkal chrbát dlane. Bolo to veľmi príjemné a každou sekundou sa mi viac zatvárali oči.

„Harry?.." zamrmlala som so zatvorenými očami a potlačila zívnutie.

„Ďakujem, že si sa spýtal pred tým ako si ma pobozkal..." vyslovila som vďačne avšak tak potichu, že neviem či to vôbec počul. Trochu som sa pomrvila, aby som sa naňho mohla pozrieť a na jeho tváro žiaril malý úsmev.

„Proste nie som ten typ chlapa, čo si niečo vezme násilím." zamrmlal a svoju ruku vsunul pod moju, aby si so mnou mohol prepliesť prsty. Bolo mi to trochu nepríjemné a v inej situácii a za iných okolností by som si ruku vymotala, ale teraz som na to nemala silu.

„Dobrú." zamrmlal mi pri uchu a hneď na to som na spánku pocítila letmý dotyk jeho pier. Potom zhasol lampičku na nočnom stolíku a odišiel z mojej izby. A ja som mohla dať voľný priestor slzám, ktoré si predrali cestu spod viečok.

Neviem či to bolo pretože som pociťovala dávno zabudnutý pocit šťastia alebo tým, že som robila chybu. Čo bude potom ako sa vrátim domov, do práce? Bude za mnou Harry chodiť alebo mu teraz dopriavam malé rozptýlenie? Zo všetkého sa stáva niečo komplikované.

-Amelia, veď si to komplikuješ sama- prebleslo mi hlavou a ja som si musela prikývnuť. Bola som až moc bojazlivá, ale som opatrná.

„Amelia si strachoprd" zamrmlala som si pre seba a dala si za pravdu.
Nakoniec moje úvahy prešli do nezmyselného sna, zahmleného, ktorý som zabudla ráno hneď ako som sa zobudila.

Raňajky som vynechala a radšej hodinu ležala vo vani s penou a len tak relaxovala. Zabalená v osuške som prešla ku skriny, odkiaľ som si vzala čisté spodné prádlo, tmavodré rifle a bielu flanelovú košeľu.

„Amelia, pôjdeš s nami do-" začula hneď ako niekto rozrazil dvere na mojej izbe.

Bol to Harry a akonáhle ma zbadal, zasekol sa v strede vety a pozeral na mňa s ústami dokorán. Jasné, kto by nezostal čumieť s otvorenou papulou keď vtrhne do izby žene, ktorá je len v spodnom prádle.

„Je také obtiažne klopať?!" vyletela som naňho celkom nahlas. Proste som sa neovládla a vybehlo mi to z úst. Zatváril sa šokovane, ale otočil sa.

„Prepáč, ja som sa chcel spýtať či by sme poobede niekam nešli..." spýtal sa ma a ja som len neveriacky krútila hlavou. Natiahla som na seba košeľu a nasúkala sa do riflí.

„Neviem. Poobede som si chcela zaplávať..." zašomrala som a vlasy si zmotala do strapatého drdolu. Upratala som si posteľ a prešla pred neho, aby som mu videla do tváre. Usmial sa na mňa.

„Aha.. No dobre. Tak poď sa najesť..." zaškeril sa a oparne položil ruky ma moje boky. Potlačila som nutkanie ustúpiť a odstrčiť jeho ruky. Pousmiala som sa, ale on v mojej tvári vyčítal, že je niečo zle.

„Vadí ti to.." skonštatoval a pustil ma. Jediné na čo som sa zmohla bol ospravedlňujúci pohľad plný smútku.