After All.

Chapter 6.

„Nie, ja som jej šialené dvojča..." prehovorila som s ironickým úškľabkom.

Keď som vyslovila túto vetu, na čele sa mu objavila malá vráska, ktorá mu pridala aspoň tri roky. Prečo ja mám také „šťastie"?!

Hľadeli sme si do očí a popravde mi to bolo nepríjemné pretože som sa ponáhľala a preto, lebo ten jeho pohľad bol až nepríjemne intenzívny. Spôsobovalo mi to zimomriavky

„Ponáhľam sa, takže keď zo seba nemieniš nič vypľuť, idem..." prehovorila som po chvíli drzo a snažila sa ho obísť, ale zastavil ma jeho dotyk na predlaktí. Zhlboka som si vydýchla a neochotne sa naňho otočila. Zazerala som na jeho ruku a keď si to konečne všimol, pustil ma.

„J-ja len som prekvapený. Veľmi ti to pristane." prehovoril. Bol nervózny, bolo to na ňom vidieť, pretože sa hral s prstami, do líc sa mu nahrnula trocha červeň a pohľadom stále kmital niekam inam. Prekvapene som podvihla jedno obočie, sama som neverila, že to povedal, teda, že povedal takú kravinu.

„Aha, no ja musím ísť, tak ahoj" vykľučkovala som z toho a dala som sa na odchod. Keď som bola dostatočne ďaleko, zhloka som si vydýchla. Toto bolo na mňa trochu moc. Vošla som do budovy firmy a namierila si to k recepcii, kde som si zapísala prítomnosť a následne mierila k výťahu, ktorý ma vyviezol do poschodia, kde sa nachádzala moja kancelária.

Vo výťahu som sa oprela o stenu a predýchala dnešný zážitok, bolo neskutočne ironické ako v takomto veľkom meste na seba môžu ľudia naraziť. Výťah zastavil na zvolenom poschodí a ja som pomalým krokom, za doprovodu klopotania opätkov na dlaždenej podlahe, vošla do kancelárie, kde som sa usadila za stôl.

Zapla som si počítač a hneď ako prvé na mňa vyskočila správa od riaditeľa.

-Dobré ráno, Amelia. Prosím prineste mi tie papiere o novej spolupráci s firmou Stripes company priamo na pohovor do miestnosti číslo 153. Ďakujem, prajem pekný deň.-

stálo v odkaze. Sama pre seba som si prikývla a pozrela program na dnešný deň. Zrušila som okno na obrazovke, vzala si dosky s papiermi a vyšla z kancelárie.

„Ahoj, Mel !" zvolal na mňa Liam, kolega z vedľajšej kancelárie. Zrovna tiež vychádzal od seba a so širokým úsmevom na perách.

Mne sa úsmev na tvári objavil tiež a hneď som mala o trochu lepší deň. Mal na sebe tmavošedé, skvele padnúce sako, k tomu čierne rifle a bledomodrú košeľu. Vyzeral vážne dobre.

„Ahoj, Liam. Kamže, kamže?" sýtala som sa a privolala výťah. Liam sa oprel o stenu vedľa mňa aj s krabicou, ktorá bola očividne ťažká. Zťažka si vydýchol a narovnal si chrbát.

„Nesiem tieto staré šanóny so zmluvami a všelijakými papiermi do archívu... A tak. A čo ty? Hm, kam? " zaškeril sa na mňa a znova sa zohol pre tu príšeru pri jeho nohách, aby ju zdvihol a nastúpili sme. Stlačilal som gombík do prvého poschodia a viezli sme sa.

„Riaditeľ mi písal, že mu mám priniesť papire so zmluvou pre Stripes company takže na 153-jku." pousmiala som sa a mykla plecami. Dvere výťahu sa pred nami otvorili a každý sme zamierili svojím smerom. Najprv som zaklopala na matne sklenené dvere a až potom som vošla dnu. Nebol tu nikto iba pán riaditeľ, ktorý sedel na čele dlhého skleneného stola a hrabal sa v nejakých papieroch.

Privrela som dvere, pomaly prešla až k nemu a až keď som bola asi pol metra od stola, upriamil na mňa svoj pohľad a usmial sa.

„Dobré ráno, Amelia. Máte tu tie papiere?" pozdravil ma a hneď na mňa vychrlil otázku. Prikývla som a nesmelo sa posadila na stoličku vedľa.

„Doré ráno aj Vám. Áno, mám ich tu." zamrmlala som a otvorila dosku s papiermi. Trochu som vypleštila oči keď som videla, že niektoré boli trochu pokrčené. Rýchlo som sa v nich prehrabovala a snažila sa nájsť zväzok tých konkrétnych, ale nikde som ich nevidela.

„Amelia ešte dnes, prosím.." upozornil ma riaditeľ prísne. Začala som zmätkovať. Zaliala ma horúčava, nevedela som kde sú a navyše riaditeľ dnes nevyzeral, že sa vyspad do rúžova.

„Pán riaditeľ, j-ja musela som asi vziať iné dosky, prepáčte. Idem po ne..." zašomrala som nervózne, dúfajúc, že nezačne vrieskať ako besný. Na moment na mňa pozrel pohľadom nie moc nadšene, ale s povzdychom prikývol.

Postavila som sa, vybela z miestnosti a ponáhľala sa k výťahu, z ktorého práve niekto vystupoval. Ztlačila som poschodie a dúfala, že sa doň vyveziem čo najrýchlejšie. Keď výťah cinkol, rozbehla som sa skoro ešte cez zavreté dvere do kancelárie a začala sa prehrabovať kopou papierov.

„Do pekla!" zanadávala som keď som sa nimi predierala už druhýkrát. Nikde neboli a riaditeľ má o desať minút rokovanie. Ten ma zabije. Bola som na pokraji s nervami, absolútne som nevedela ako ďalej.

Nakoniec som sa rozhodla ísť to oznámiť pánovi Tomlinsonovi(riaditeľ). So slzami v očiach som znova vyšla z výťahu, no zastavil ma Liam

„Čo sa deje, Mel?" spýtal sa vystrašene a ja som naňho smutne pozrela.

„Pripravujem sa na vyhadzov.." zamrmlala som skoro nečujne. „Stratila som papiere, ktoré chce mať Tomlinson o chvíľu na stole." dodala som a obišla ho, mieriac za riaditeľom.

Stále sedel na miestea keď som vošla, upriamil na mňa svoj prísny pohľad.

„Máte ich?" spýtal sa a podvihol obočie.

„J-ja som ich a-asi st-" začala som, ale prerušilo ma búchanie na sklenené dvere.