After All.

Chapter 52.

„Amelia a kde sú tvoje povestné šaty a sukne? Ty nenosíš legíny ani nohavice..." čudovala sa Rebecca hneď ako som sa ocitla pri recepcii. Nad jej poznámkou som len prekrútila oči, dnes fakt nemám náladu a navyše som sa nenaraňajkovala a nemám v sebe ani kávu. Tú bohužiaľ piť teraz nemôžem.

Takže blbé poznámky prosím bokom. Neodpovedala som jej, len si vypýtala kartu, ktorou som si zaznamenala príchod a pobrala sa k výťáhu.

„Ahój!" vyletel na mňa vysmiaty Liam, dobre, že ma nezrazil k zemi ako rýchlo vyletel z výťahu. Nechápala som jeho náladu, ale tú moju to ešte zhoršilo.

„Čau." odsekla som mu nevrlo, nastúpila do výyahu a nechala sa vyviesť do kancelárie. Tam som sa vyzula z vysokých lodičiek, ktoré som hodila pod stôl a posadila sa na stoličku, pričom som zapla počítač, aby som si pozrela rozvrh na dnes. Nebolo to nič vážne, iba znova nejaké grafy, prepočty a zopár zmlúv, ktoré trebalo odniest Louisovi- teda šéfovi.

S porazeneckým povzdychom som sa pustila do práce, ktorú ak by som odkladala, isto by ma to zabilo. Naplno som sa oddala ťukaniu do klávesnice ignorujúc provokatívne tikanie hodín na stene a klopanie podpätkov mojích kolegýň na chodbe pri ich modelkovskej chôdzi. Moju myseľ pohlcovali iba písmená, číslice a grafy, ktoré musia byť na chlp presne.

Nevenovala som pozornosť plynúcemu času, ale tak nejak ma zarazila vábivá vôňa kávy, ktorá bola nejakým zvláštnym spôsobom celkom silná. Akoby som ju mala na stole priamo tu pred sebou. No nemala, asi mi začíma už totálne šibať alebo je to tým tehotenstvom?

„Amelia, zvoní ti telefón.." upozornil ma Liamov hlas.
Počkať Liamov? Ako sa sem dostal? Dverami Amelia.. Kedy? Veď už ani nevnímam okolitý svet. Som na tom už naozaj zle. Zhrozene som pozrela na Liama stojaceho predo mnou s kávami v rukách -aha káva...- a potom na môj mobil, ktorý si spokojne vibroval na stole.

-Amelia! Sarrah rodí!- vykríkol Marc, skôr ako som ho stihla čo i len pozdraviť. Bolo jasne poznať aký je vystrašený a vystresovaný a v momente ako mi to povedal, mi zovrelo žalúdok. Dych sa mi zasekol v plúcach a hneď som vyskočila na rovné nohy, aby som sa obula do lodičiek a navliekla si na seba kabát.

Schmatla som kabelku a popri Liamovi, s nechápavým výrazom na tvári, vybehla z kancelárie priamo ku schodom.

„Už bežím!" skríkla som keď som si uvedimila, že si stále držím telefón pri uchu. Zložila som to a vybehla z budovi. Zbesilo som zamávala na nejaký taxík a nastúpila hneď potom, ako mi jeden z nich zastavil. Nadiktovala som adresu nemocnice, ktorú mi predtým povedal Marc a už len nedočkavo sledovala cestu.

★★★

„Neboj sa, bude v poriadku. Aj ona aj to malé." prehovila som smerom k Marcovi keď som mu priniesla ďalšiu kávu a sebe citrónový čaj z automatu na konci chodby. Toto už bola tretia a on bol stále tak isto vystrašený, že mu na rukách stáli chĺpky v pozore. Jasné, že takého dačo je vážna vec, ale zasa taká vážna, aby z toho robil takýto cirkus? Nech som sa mu pokúšala rozprávať hocičo a hoc ako dlho, on sa proste nechytal a stále dookola si mrmlal, že bude v poriadku.

Odbehla som si na toaletu a obetovala svoj čaj, ktorý som vyliala do umývadla, aby som do pohárika mohla naliať studenú vodu. Keď som sa vrátila, Marc sa prechádzal naprieč chodbou, dlane zaťaté do pästí a niečo si sústavne mrmlal. Preboha, snáď neskončí na psychijatrii len kvôli tomu, že sa mu rodí syn.

„Marc, sadni si." rozkázala som mu a zatvárila sa tak neustupčivo ako to len šlo.
Marc sa zo začiatku tváril zaskočene no sadol si.
Prišla som k nemu a pohárik so studenou vodou mu vyliala na hlavu.

„Héj! Zbláznila si sa?" skríkol šokovane a pozrel na mňa vražedným pohľadom, na ktorom som sa musela víťazne usmiať.

„Ja nie a ušetrila som od toho teba." zaškerila som sa a Marc mi venoval prekrútenie očí. Som ochotná mu venovať ešte viac studenej vody, iba ak ho to dostatočne odreaguje.

„To ti fakt ďakujem." zamrmlal si popod nos a drcol do mňa načo som skoro spadla zo stokičky. Obdarovala som ho širokým úsmevom hovoriacim nemáš začo a začala sa hrať na mobile.

★★★

Odbilo jednu hodinu poobede keď sa do chodby vrútil doktor s úsmevom a to už sa aj Marcovi tvoril úsmev na perách. Konečne! Sedieť tu s Marcom ako sa tu stresuje ešte chvíľu, asi mi som zošalela.

„Vaša žena to zvládla na jednotku a máte krásneho syna" prehovoril doktor a v tom momente Marc začal jačať na celú nemocnicu. Po lícach mu stekali slzy šťastia a o chvíľu som ho mala zaveseného na krku ako koalu.

„Gratulujem." zamrmlal doktor tľapkajúc Marca po pleci a naznačil nám, aby sme šli za ním. Viedol nás chodbami až sme zastali pred dverami, ktoré Marc na jeho súhlas otvoril a vošli sme dnu.

Sarrah sa ihneď rozžiarili oči a na spotenej tvári mala unavený úsmev.

„Tobias" zašepkala so slzami v očiach.
~~~
Čo viac dodať? Chlapi tak moc prežívajú pôrody, že to je až smiešne. :'D.
Konečne po dlhom čase nová časť. Zaujíma ma čo si o nej myslíte :)
Krista :).