After All.

Chapter 38.

Zobudila som sa s jasným cieľom a to, nakráčať do firmy a Malikovi hodiť na stôl odvolanie. Hlavu mi napļňali menšie obavy o to, ako to bude po návrate do Londýna, ale vopred ma hnal neznesiteľný strach a pocit bezmocnosti.

U seba v kancelári som si spísala odvolanie aj s adekvátnym dôvodom, vytlačila ho a už sa chystala vstať zo stoličky, ale vtrhla ku mne Perrie. Na tvári jej žiaril úsmev, ktorý mi asi mal naznačiť dobrú správu, ale nejako som sa nechytala.

„Mám skvelé správy.“ zajasala hneď medzi dverami a na ihličkových opätkoch sa rozbehla k môjmu stolu. Prekvapilo ma aká je natešená a jej nálada mi vyčarila na tvári aspoň malý úsmev.

„Áno a aké?“ spýtala som sa a objala ju.

Keď sa odo mňa odtiahla, posadila sa do kresla a na stôl položila jeden papier, ktorý mi posunula pod nos. Pokrčila som obočie, nemala som náladu na čítanie, ale stačilo mi prečítať vetu ako: Dolu podpísaná, Perrie Edwards, sa hlási na miesto zástupkyne riaditeľa firmy Malik.

V úžasne som vytreštila oči. Tak toto mi ešte pomohlo. Bože, Perrie ja ťa milujem! Ešte viac si mi to uľahčila.

„Rozmýšľala som nad tým čo si mi hovorila a povedala som si, že to skúsim.“ pokrčila ramenami a s širokým úsmevom si znova vzala papier k sebe. Bola som neskutočne rada, nie len za seba, že mi to pomôže odísť preč ,ale aj za Perrie, ktorá si to naozaj zaslúži a je v tom fakt dobrá.

„To je super! Držím ti palce.“ usmiala som sa na ňu a dala tlačuť svoju výpoveď.

★★★

„Zvladneš to...“ upokojovala som ju pred dverami do Malikovej kancelárie. Perrie mi s nervóznym úsmevom prikývla a následne zaklopala. Pán Malik otvoril dvere a nestíhal skrývať svoje prekvapenie. Chvíľu pozoroval rozklepanú Perrie ako na neho pozerá spod mihalníc svojimi modrými očami a potom pohľadom preskočil na mňa a mierne sa zaškeril. Pretočila som pred ním očami a podala mu do ruky papier.

„Moja výpoveď.“ objasnila som mu keď podvihol jedno obočie. Šokovala som ho, o tom niet pochýb. Perrie na mňa taktiež vyvalila oči, no ja som len mykla ramenami. Mala som sto chutí vykričať ako neznášam tieto priestory a ako sa mi znechutil šéf a nech je rád, že som nepodala trestné oznámenie.

„A keďže v mojom popise bolo, že tu zostanem pokiaľ sa nenájde uchádzáč. Perrie sa na to miesto hlási a pre mňa to znamená koniec.“ vypľula som mu do tváre a s úsmevom odišla z kancelárie.

Cítila som sa ako víťaz keď som si v, teraz už bývalej, kancelárii balila veci a vypínala počítač. Výťahom som sa zviezla do prízemia a opustila budovu smerujúc do ulíc so zámerom kúpiť nejaké malé darčeky pre Marca, Sarrah, Liama a Harryho.

Obzerala som si poličky s rôznymi soškami a stojany s pohľadnicami, ale nič nebolo ono. Až po chvíli mi do očí udrela malá fľaša a mini plachetnička v nej. Áno to je ono- aspoň pre Liama. A pre Marca so Sarrah som kúpila jedny rúžové a jedny modré detské dupačky s nápisom I♥L.A.

Darček pre Harryho bol naväčší oriešok. Nemala som ani potuchy o jeho vkuse. Nakoniec som skončila retiazke s papierovým lietadielkom a k tomu pridala aj písmenko A.

S úsmevom na perách som vstúpila do izby a pustila sa do balenia. Zapla som si televíziu a v nej hudbný kanál, na spríjemnenie aj tak skvelej nálady, a pohmkávala si slová od pesničiek, ktoré som poznala takmer naspamäť. Chodila som od skrine ku kufru s kúskami oblečenia, za sprievodu vlnenia bokmi a kývaním hlavy. A takto to šlo celé skoro tri hodiny pokiaľ sa neozvalo klopanie na dvere. Bez váhania som sa k nim rozbehla a otvorila ich. Stála v nich Perrie s úsmevom až za ušami, div, že nevybuchla od šťastia.

„Mám to, mám to, mám to! Ideme oslavovať!“ skríkla a ťahala ma za ruku. Asi je bolo celkom jedno, že mám na sebe rifle, vlasy zmotané do strapatého drdolu a hlavne, že som bola bosá.

„Počkaj, idem sa aspoň obuť.“ zarazila som ju a vbehla znova dnu. Nazula som si tenisky, vypla televíziu, schmatla peňaženku a vybehla za Perrie.

Výťah nás zviezol do prízemia a obe sme vyšli na ulicu, mieriac do nejakého fajn baru.

„Ani som ti nestihla pogratulovať.“ otočila som sa na ňu a jednu ruku jej prehodila cez ramebo, aby som ju mohla nemotorne objať aspoň napoli.

„Ďakujem, keby si mu do rúk nestrčila tú výpoveď...“ vetu nedokončila, ale ja som presne chápal čo tým myslí.

„Pomohli sme si navzájom.. “ opravila som ju a zahli sme za roh. Ocitli sme sa pred menšou budovou vysvietenou na bledo-modro. Ozývala sa odtiaľ dunivá hudba a  vchodových dverí, ktoré strážil chlapík v strehu, sa nenápadne valila mlha.

„Tam nás asi nepustia...“ zamrmlala som si pre seba, ale skôr ako som stihla trikrát žmurknúť, bola som vtiahnutá dovnútra, kde sa žilo jedna radosť. Ani som nestíhala žasnúť, aké je to tu úžasné a Perrie mi už podávala malý pohárik s priesvitnou tekutinou, ktorý som do seba bez menšieho zaváhania preliala.
~~~
Taaaak ide sa clubovať ;D Čo vravíte na časť? Ja som celkom spokojná. :)
Za prípadné chyby sa ospravedlňujem a dúfam, že ste si časť užili. :)
Krista :)