After All.

Chapter 9.

Jeho oči žiarili šťastím a tiaktiež mi to potvrdil aj jeho úsmev od ucha k uchu. Sama seba som v duchu povzbudila a urobila krok ku stolu, k nemu.

„Ahoj.. Tak si prišla.." usmial sa a pomohol mi dať dolu kabát, ktorý potom prehodil cez operadlo stoličky. Sadla som si a on tiež naproti mne. Stále sa usmieval a tá jeho radosť začala vplývať aj na mňa, a tak som sa snažila uvoľniť a trochu sa usmiala.

„Ahoj...ja ď-ďakujem. Nakoniec áno." pousmiala som sa a napila sa vody, ktorou som spláchla sucho v krku. O chvíľu sa k nám prirútil čašník aj s jedálnymi lístkami, aby sme si vybrali a ja som si po chvíli zvolila lossosa na prírodno s gratinovanou zeleninou a opekanými zemiakmi.

„Veľmi ti to pristane, vieš o tom? Nemôžem z teba spustiť oči.." prehovoril Harry takým divným tónom hlasu, ktorý ma nútil pozrieť sa naňho. Odthrla som pohľad z lístka a pozrela na Harryho, ktorý na pozoroval, ale videla som mu len oči, ktoré mu vykúkali keďže mal pred tvárou lístok. Bol to celkom vtipný pohľad a ja som sa neubránila malému uchechtnutiu, ktoré som vypustila z úst.

„Dobre, toto sa ti podarilo." usmiala som sa keď lístok zložil späť na stôl. „A tiež ti to veľmi pristane... Ten tmavý oblek ti len zvýrazňuje oči, ktoré vynikajú...." zamrmlala som a znova pocítila červeň v lícach, ktoré ma pálili.

Harryho to zrejme zaskočilo, možno nečakal takýto kompliment keď som naňho bola tak zatrpknutá. Slabo prikývol a usmial sa načo sa mu v lícach objavili jamky.

Čašník nám priniesol jedlo, poprial dobrú chuť a doprial nám znova súkromie. No...

„Je to naozaj dobré" zamrmlal Harry a ja som jeho slová potvrdila prikývnutím. Naozaj to bolo dobré.

★★★

„Takže ty sa vyznáš v móde, hej?" spýtal sa Harry s úsmevom a ja som prikývla.

Nakoniec to nedopadlo tak hrozne ako som si predstavovala. Sedeli sme tu už asi dve hodiny pri červenom víne a horlivo debatovali o svojich záľubách. Celá atmosféra bola upokojujúca a ja som si uvedomila, že som sa strachovala a stresovala zbytočne.

„Inak by som ti asi nezložila ten kompliment.." podvihla som obočie a pozrela naňho pohľadom snáď viem čo trepem, nie?!. Harry len zdvihol ruky v geste, že sa vzdáva a ja som sa znova naširoko usmiala.

„Myslím, že je na čase, aby som už šla. Ráno musím vstať do práce tak.." povedala som po chvíli a začala v kabelke loviť peňaženku. Harry na mňa len nechápavo pozrel.

„Čo to robíš?"spýtal sa. No hľadám v kabelke trola, aby nám zatancoval....

„Idem platiť?" položila som na stôl pár bankoviek, ale Harry mi ich posunul späť.

„To ťažko... Platím totiž ja a neskús sa so mnou hádať..." oznámil mi hlasom, ktorý mi napovedal, aby som sa nepokúšala odporovať, tak som s povzdychom zvesila plecia a peniaze hodila do kabelky. Obaja naraz sme sa postavili od stola a spolu opustili reštauráciu. Hneď ako som sa ocitla na studenom nočnom vzduchu, striaslo ma a toho si všimol Harry.

„Neblázni!" napomenula som ho keď som zistila, že si ide dávať dolu kabát, aby mi ho prehodil cez plecia. „Veď zmrzneš..." dodala som a zastavila ho tým, že som mu položila ruky na ramená. Preboha, to víno nejako prebilo moje zábrany a teraz toto.

„Ja to prežijem.. Nemusíš to kvôli mne robiť." zdôraznila som a Harry sa posmial.

„Môžem ťa odprevadiť domov? Nebol by som rád keby sa ti niečo stalo..." spýtal sa opatrne a zároveň starostlivo, ale ja som absolútne nevedela ako ďalej. Za prvé keď mi to teraz pripomenul, bála som sa ísť sama, ale na druhej strane som nechela byť dlšie v jeho spoločnosti a nechcela som, aby vedel kde bývam.

Chcela som byť chvíľu osamote, rozmýšlať a premyslieť si čo sa to dnes vôbec dialo.

„Nie, netreba bývam len kúsok odtiaľto. Zvládnem to, ale vďaka..." s týmito slovami som sa s ním na dnes rozlúčila a dala sa na cestu domov. Studený vietor mi pomohol prečistiť hlavu a pod teplou vodou v sprche som si mohla pretriediť všetky myšlienky. Jedna moja časť mňa mi nadávala aká to bola hlúposť, ale druhá kričala, že to bolo fajn a rozmýšľala aj nad tým, že by sa to niekedy mohlo opakovať.

-Amelia, čo sa to s tebou deje? Si ako vymenená. Je to chlap a čo si myslíš o chlapoch?- presviedčala som samú seba.

Na žiadne programy v televízii som chuť nemala a bola som docela unavená, tak som si vliezla do postele, prikryla sa teplou perinou a pozerala do stropu ako blázon. Možno som čakala, že mi odpovie..

Spánok ma dostihol až niekedy po polnici začo som ho preklínala pretože ráno bolo ťažké vstávať. Musela som do seba kopnúť silnú kávu, aby ma to ako-tak prebralo a bola som schopná pracovať a myslieť.

★★★

V práci ma čakal Liam so zničeným výrazom, nad ktorým som nemohla zadržať smiech pretože ja som vyzerala rovnako.

„To Sophia..." vybafol na mňa vysvetlenie bez toho, že som sa vôbec stihla opýtať.

„Divoké to dievča" zasmiala som sa a otvorila dvere do kacelárie. Otočila som sa chrbtom pretože mi do očí zasvietilo ranné slnko, ale Liamov prekvapený pohľad ma donútil otočiť sa späť..