After All.

Chapter 34.

Dnes ma znova navštívila Perrie a tentoraz s kávou a bola ešte viac výrečná ako včera.

„Ako dlho tu pracuješ?" spýtala som sa jej so smiechom a upila si z kávy, ktorá bola už pomaly studená. Perrie len mykla plecami.

„Už to bude nejaký ten piatok." zaškerila sa na mňa. Len som pokrútila hlavou na znak ďakujem za odpoveď a znova začala ťukať do počítača.

Zostalo tu hrobové ticho, bolo počuť iba moje prsty a tikanie hodína na stene, ktoré sa pomaly stávalo otravným. Nepríjemné mi bolo aj keď mi Perrie stála za chrbtom a znova pozorovala moju prácu. Cítila som jej dych na krku a po chvíli pocítila jej ruky ma ramenách, čo ma trochu vyľakalo a celá som zamrzla.

„Neboj sa, si stuhnutá..." zamrmlala napoli mne a napoli zamyslene len tak do priestoru a začala mi palcami krúžiť po lopatkách a za krkom. Dosť to bolelo a ja som pocítila aké stuhnuté svaly mám.

Náhle po celej miestnosti začal zvoniť môj mobil, čo mi spôsobilo menší šok až som poskočila na stoličke a Perrie tak isto.

„Harry?" ozvala som sa skôr ako on, načo sa potichu zasmial a pozdravil ma tiež. Perrie mi naznačila, že ide preč a ja som jej kývla hlavou na rozlúčku. Zhlboka som si vydýchla a oprela sa o operadlo.

„Chýbaš mi, Mel..." posmutnel. Zostala som ticho. Čo mu mám povedať? Že mi chýba tiež? Ale ako zareaguje, on bude samozrejme šťastný, ale bude pravda keď to poviem?

„Ja viem.." zamrmlala som a pokrčila obočie. Nevedela som čo ďalej povedať, nech hovorí on. Je mi jedno čo, ale hlavne nech počujem jeho hlas, ktorý ma upokojuje a zároveň mi spôsobuje husiu kožu a zimomriavky. Rozprával mi o práci a ako strašne sa bál keď mu v mojej práci povedali, že tam nie som.

Ako sedel pred dverami môjho bytu, presedel tam skoro celú noc a spoločnosť mu robili vzlyky vychádzajúce z jeho hrdla. Pri počúvaní čo zažíval, mi bolo tiež do plaču a vyčítala som si, že som mu nezavolala.

Vyrušilo nás hlasné zaklopanie na dvere, ktoré ohlasovalo niekoho príchod. Ten niekto ani nepočkal kým niečo odpoviem a o pár sekúnd nato vošiel dnu pán Malik.

„Harry, musím končiť, potom ti zavolám..." zamrmlala som rýchlo a hovor okamžite zrušila. Pán Malik prišiel až k môjmu stolu, o ktorý sa zaprel rukami a naklonil sa ku mne. Do nosa mi ihneď vtrhla tá jeho neopísateľne dobrá vôňa a ja som svoj pohľad nasmerovala do jeho očí, čokoládovo hnedých očí, ktoré ma samozrejme pozorovali tiež.

„Dobrý deň, Amelia." prehovoril vážnym tónom a ja som v ňom cítila nejakú hrôzu. Po chrbte mi prebehol pás zimomriavok a ja som sa nervózne pomrvila a následne narovnala.

„Dobrý deň.." odzdravila som a s ťažkosťami preglgla suchotu v krku. Nechápala som čo tu robí a prečo ma do pekla znova pozoruje?!.

„Tak ako sa Vám pracuje?" spýtal sa s milým úsmevom, obišiel môj stôl a postavil sa mi za chrbát ako vtedy Perrie. Znova som stuhla a na moment zadržala dych.

„D-dobre. Teda fajn. Ja.. Je to v pohode." vykoktala som zo seba a pocítila ako sa ma zaplavuje horúčava od korienkov vlasov až po päty. Začula som ako sa pán Malik potichu uchechtol a pripadala som si ešte trápnejšie. A bolo to ešte horšie keď sa sklonil a hlavu mal na takej istej úrovni ako bola tá moja. Boli sme od seba len centimetre.

„Je to skvelé. Vytlačte to a prineste mi to do kancelárie." zamrmlal a pomaly sa narovnal. Na moment mi stisol rameno a potom odišiel preč. Načo potom odišiel? Veď mohol počkať, je to záležitosť pár sekúnd. Ešte chvíľu potom ako odišiel som ako obarená sedela na mieste a bezmyšlienkovito pozorovala matne sklenené dvere a až potom sa rozhýbala.
Papiere som mu vytlačila, ako požadoval a mierila smerom do jeho kancelárie o poschodie vyššie. Sprevádzaná som bola iba klopaním podpätkov o dláždenú podlahu. Zhlboka som sa nadýchla a zaklopala na jeho dvere. Spoza nich sa ozvalo tlmené "ďalej" a ja som celá nervózna a nesvoja vošla dnu.

Podišla som až k jeho stolu a požadované papiere mu naň položila. Len čo som sa znova narovnala, postavil sa a prešiel ku mne a chytil ma za ramená. vydralo sa zo mňa také šokované huh a on sa tomu len pousmial.

„Tak Amelia, čo by ste povedala na malú ukážku L.A.?" spýtal sa potichu a zároveň tak divne zvodne. Po chrbte mi prešla triaška strachu. Vyzeral byť taký neústupčivý, že nie neberie ako odpoveď a keby som odmietla, tak by na mňa nakričal. Ešte chvíľu som váhala a pozerala mu priamo do tých hnedých očí, ktoré čakali na moju odpoveď

-Amelia, prestaň byť paranoidná! je to šéf a nič si nedovolí!- upokojovala som samu seba v duchu, ale len ťažko som tomu verila. Práveže to je šéf, je to jeho firma a on si tu rozdáva rozkazy bez ohľadu o koho sa jedná.

„Šli by sme sa prejsť po meste, ukázal by som Vám nejaké dobré reštaurácie a kaviarne a pláže..." lanáril ma. No na pláž by som si aj zašla, načerpať trochu slniečka, keďže v Londýne ho toľko nie je...
~~~
Ahojda, hlásim sa tu s ďalšou časťou. Wohooo prechádzka s pánom Malikom :) hmmm.?
Čo si o tom myslíte, zvrtne sa niečo alebo naopak?
Za prípadné chyby pardon, ale nekontrolovala som to po sebe. :)
Krista :)