After All.

Chapter 55.

O pol roka neskôr:

„Ty si taká mala princeznička, že?" smial sa Harry s pohárom pomarančového džúsu pred nosom a hladkal ma po brušku. Bolo to príjemné a myslím, že nie len mne.

„S maminkou ťa máme moc radi." mrmlal ďalej. Ja som len s úsmevom sledovala aký je šťastný a snažila si predstaviť aký šťastný len bude o pár dní.

„Ale maminka je už unavená a ide spať." vplietla som sa do toho rovnako sladkým hláskom ako rozprával Harry, ale na konci som už znela podráždene.

Harry sa nad tým len zaškeril, šiel odniesť pohár a vrátil sa späť ku mne, aby mi pomohol vstať. Z úst mi uniklo slabé syknutie, ako sa bábätko pohlo a Harry na to zareagoval tak ako vždy.

„Si v poriadku, zlato?" spýtal sa ma prestrašene a ja som si len zťažka povzdychla. Chvíľu som zostala nehybne stáť a predýchavala pichľavú bolesť vystrelujúcu do chrbtice. Slabo som prikývla a urobil krok dopredu smerom do spálne. Prezliekla som sa do Harryho trička, ktoré bolo veľké ešte aj jemu a zaľahla si do postele. Zaspať bolo celkom ľahlé, ale každú chvíľu som sa budila na to ako sa bábo hýbe alebo čo bolo ešte horšie, keď kopalo.

Veľmi dobre si pamätám ako som dostala prvý silný kopanec do rebier až mi to na moment vybilo dych, ale vtedy som bola taká šťastná, že bolesť som sa ani nesnažila vnímať. Bola to tá najkrajšia bolesť na svete.

Teraz bolo pre mňa normálne sedieť uprostred noci opretá o čelo postele, s rukami sa držiac za bruško a mrmlala som si pod nos, aby to už prestalo. Lenže ešte si počkám. Bohu vďak, že mi do cesty poslal niekoho ako je Harry, on sa o mňa stará a pýta sa ma ako mi aj pri najmenšej bolestnej grimase. Bolo to skvelé aj keď miestami trochu prehnané.

Nakoniec sa mi podarilo zaspať niekedy nad ránom, no neuľahčovala mi to Harryho ruka obmotaná okolo trupu. Nebudeme si klamať, liezlo mi to na nervy.

★★★

„Do prdele!" skríkla som na celú obývačku keď som zacítila smrad spáleniny. A znova som si pripiekla ranné lievance. Si šikulka, Amelia. Pochvala nesmela chýbať. Pripečený lievanec som vyhodila do koša, panvicu hodila do drezu so zámerom ju neskôr vydrhnúť a natiahla sa do poličky po misku a ovsené vločky.

Sadla som si na gauč aj s náhradnými raňajkami, zapla televíziu a čakala kým sa Harry preberie alebo hodiny ukážu správny čas, aby som sa mohla vypariť do práce.

A bolo presne osem hodín aj päť minút, keď som za sebou zatvorila hnedé dvere a vyšla z bytovky, smerujúc do firmy, kde ma čakala halda papierov. Vonku bola ako inak zima, tak som sa viac zachumlala do kabátu a trochu sa snažila zrýchliť svoj pomalý krok, aby som pocítila teplo svojej kancelárie.

Výťahom som sa vyviezla na dané poschodie a akonáhle som zatvorila hnedé lakované odvere od mojej kancelárie, skopla som svoje kozačky a nohami zahalenými v silonkách som prešla k svojmu stolu, za ktorý som sa posadila.

Zapla som si počítač a kým sa mi na ňom objavilo logo firmy, šla som si urobiť nejaký čaj, ktorý ponúkali útroby malej kuchynky na chodbe. Vriacou vodou som si zaliala sáčok s čajom do bieleho hrnčeka a vrátila sa späť do kancelárie.

„Ahoj, Amelia." pozdravil ma Liam svojím typickým ranným ešte ospalým hlasom. Svoj pohľad smerujúci k zemi som zdvihla na Liama a všimla si, že sedí na mojom mieste za stolom, pred sebou má dva kelímky a pytlík, ktorom boli istotne muffiny alebo čokoládove dunuty.

„Ahoj, Liam. Čo tu robíš?" pozdravila som ho a rovno k tomu pridala otázku poukazujúcu na jeho prítomnosť. Nie, že by mi snáď vadilo, že tu je, ale mám pred sebou veľa roboty. Prešla som za ním k svojmu stolu, naznačujúc mu, aby vstal a on to aj urobil.

„Len som sa nudil.." zamrmlal krčiac ramenami a posadil sa naproti mne, do bieleho kresla. Súhlasne som prikývla aj keď si nemyslím, že by sa nenašla nejaká práca. V tomto je Tomlinson trieda, dokáže vám nájsť nejakú nedorobenú prácu aj keď ste už na odchode.

„Mimochodom prečo beháš po chodbe bosá?" spýtal sa ma s podvihnutým obočím načo mojou odpoveďou bolo len myknutie plecami.

„Pretože nohy ma bolia aj bez opätkov." odpovedala som po chvíli so smiechom a v maily si rozklikla zložku s pokynmi na dnešok.
Začala som prstami behať po klávesnici pričom som úplne zabudla na Liama. Chcela som mať prácu čím skôr za sebou pretože bola možnosť, že ak skončím skôr, môžem odísť skôr.

„Hej Lia-" chcela som sa spýtať či by nezašiel na obed, ale keď som odlepila pohľad od počítača, nebol tam. Obe kreslá oproti mne boli prádzne. Kedy odišiel? Naozaj prestávam vnímať okolitý svet. Cítila som sa trochu mizerne, točila sa mi hlava, bola som nehorázne smädná a bolelo ma brucho.
Postavila som sa na odchod, ale v tom mi do tela vystrelila ostrá bolesť. Ajaj, je to tu. Hlavne zachovať kľud a všetko bude v pohode.