After All.

Chapter 40.

Prebudila som sa v prázdnej posteli. V hlave mi treštilo akoby mi do lebky niekto trieskal kladivom. Nechcelo sa mi ani pohnúť prstom, nie to ešte sa ísť prichystať na odchod. Aspoň som si na nete pozrela najbližší let do Londýna, ktorý je o dve a pol hodiny. To snihnem.

Ešte som sa chvílu váľala v posteli a potom sa naozaj prinútila vstať.
Zamierila som do kúpeľne, kde som si dopriala poriadnu sprchu na zmytie smradu z cigariet a pachu alkoholu. A samozrejme na prebudenie.

Obliekla som sa, dobalila posledné veci do príručnej batožiny a vyšla z apartmánu. Výťahom som sa zviezla na recepciu, kde som sa odhlásila a následne vyšla do ulíc. Hľadajúc nejakú bagetériu som zabočila do plnej ulice a po chvíli sa ocitla v prázdnej predajni.

„Dobré ráno, jednu šunkovo syrovú bagetu, prosím." usmiala som sa na milú predavačku, ktorá mi požadovanú bagetu podala. Na pulte som jej nechala peniaze a odišla. Na ulici som si stopla taxík. Šofér mi naložil kufor, zatiaľ čo som sa usadila na zadné sedadlo.

„Na letisko, prosím." pousmiala som sa na neho do spätného zrkadla. Šofér zo srandy zasalutoval a vydali sme sa na cestu. Sledovala som ulice spoza okna a spoznala malú kaviareň, kde som chodievala na čokoládový zákusok a aj reštauráciu, kde som bola s pánom Malikom. Pri tej spomienke ako sa na mňa pozeral, som sa otriasla. Hrúza. A to isté aj na promenáde, ktorú sme obchádzali.

Keď sme dorazili na letisko, zaplatila som a vošla do obrovskej haly. Zakúpila som si letenku a zistila, že lietadlo mi ide o trištvrte hodinu, tak som sa musle pohnúť. Kontrolou som len tak prefrčala a dosť mi trvalo nájsť bránu osem.

„Počkajte!" skríkla som na letušku, ktorá sa už chystala nastúpiť tiež. Do ruky som jej strčila letenku a usadila sa na voľné miesto pri pani so synom.
Do uší som si strčila slúchatka, hlavu si oprela o operadlo a poddala sa spánku, ktorý ma po chvíli dohnal.

★★★

„Do prdele..." zamrmlala som si pre seba keď som videla ako v Londýne leje. Hm, vitaj doma Amelia. A čo teraz ? V takomto počasí taxi nechytím a autobusy budú prepchaté ľuďmi. Načo som si v L.A. obliekala šaty, keď som mala to tušenie, že v Londýne bude zima a pršať?. Už som to videla v poriadnej prdeli, ale moja bystrá hlava na niečo prišla. Pfff bystrá...
Z kabelky som vylovila mobil a vytočila Marca.

-Ahoj Mel, ako sa máš?- spýtal sa rozospato. Rozospato ? Preboha, veď je pol tretej poobede. Aj tak som sa nad jeho zvláštnym tónom hlasu musela zasmiať

„Mám taký menší problém..." zamrmlala som s pohľadom upreným na okno, po ktorom stekali kvapky vody. Začula som ako si Marc povzdychol. Určite si myslí, do akej kaše som sa zasa zamotala.

-A aj mi povieš aký?- spýtal sa so smiechom.

„Som v Londýne na letisku a potrebujem odvoz domov. Máš čas?" vysypala som zo seba v rýchlosti. Počula som ako sa zasekol a pravdepodobne mu zabehla káva.

-Idem, čakaj ma pred vchodom!- zasmial sa a zrušil hovor. Povzdychla som si a s úsmevom sa postavila pred vchod na letisko a čakala kým zazriem čierny mercedes. Počas môjho vyčkávania som si bola kúpiť asi tri kávy na zahriatie, dojedla som si načatú bagetu a asi milionkrát som sa skryla na chvíľu do tepla.

Po dvadsiatich munútach pred letiskom konečne zaparkovalo povedomé čierme auto, z ktorého vybehol Marc aj s jeho typickým širokým úsmevom a bežal rovnou čiarou ku mne. Hneď ma schmatol do svojho medvedieho objatia a zodvihol ma zo zeme. Moje ruky som mu obmotala okolo krku a šťastím bez seba sa roplakala ako malé dieťa.

„Konečne si tu..." zamrmlal mi do ramena a konečne postavil na nohy. Keď sa odtiahol, mal aj on slzy v očiach a pár mu ich stekalo po líciach. Zasmiala som sa nad tým ako smiešne vyzeral, aký bol červený a on si hneď zotrel slzy, aby vyzeral ako chlapák.

„Konečne." zamrmlala som spokojne.
Marc mi vzal kufor, naložil ho do auta, zatiaľ čo ja som nasadla na miesto spolujazdca, a potom si sadol za volant a mohli vyraziť domov.

Počas cesty som absolvovala dlhý výsluch ohľadom toho ako som sa mala, ako mi bolo v práci, či som si našla známosť, aké sú pláže v L.A. a či môj šéf nebol nejaký úchyl, a ešte mnoho ďalších. Vsadím sa, že by si Marc vymyslel aj ďalšie otázky, nebyť toho, že sme zastavili pred jeho domom.

Vystúpili sme a Marc šiel napred, aby odomnkol dvere, za ktorými nás vítala Sarrah s úsmevom a guľatým bruškom.

„Ale, kto sa nám to vrátil ?" zasmiala sa a na malú chvíľu ma uväznila vo svojom objatí. To som jej s radosťou oplatila a následne sme sa presunuli do obývačky, kde sme sa usadili na sedačku. Marc si to zamieril do kuchyne.

„Tak rozprávaj. Aké je L.A.? Šéf bol krásavec?" zachichotala sa Sarrah, načo sa z kuchyne ozvalo Marcove hlasné zakašlanie. Nemohla som sa nad tým nesmiať. A tak som sa znova pustila do rozprávania toho istého, lenže teraz špeciálne pre Sarrah.
~~~
Konečne doma! Je tu aj nová časť, taká pohodovka na nudný večer :p
Krista :)