After All.

Chapter 11.

Čakali ma na dohodnutom mieste a na niečom sa nehorázne smiali. Ako inak, že? Pribehla som k nim a ako prvá si ma všimla Sarrah, ktorá ma so širokým úsmevom objala.

„Ahoj." zasmiala sa mi do ucha a potom sa odtiahla, aby ma mohol vo svojom medveďom objatí pridusiť Marc. Keď sa konečne uráčil ma pustiť, objal ma okolo pliec, so Sarrah si -ako každý pár- preplietol prsty a šli sme ani neviem kam.

„Ešteže si mi zavolal, inak by som doteraz sedela v kaviarni s kamenným pohľadom upreným na stenu..." zamrmlala som so smiechom, načo na mňa obaja pozreli ako na blázna.

„Stalo sa niečo? A nehovor, že nie. Som tvoj brat a poznám keď nie si vo svojej koži..." spýtal sa Marc, ale ku koncu to bolo upozornenie. Pozrela som naňho ako on pozerá na mňa prísnym pohľadom. A Sarrah to isté. Tak do takejto sitácie som sa naozaj dostať nechcela, nevedela som čo povedať a keby som aj to niečo povedala, bála som sa ako zareagujú, ako sa budú tváriť. V myšlienkach som zvádzala boje sama so sebou, no nakoniec som sa rozhodla povedať im to. Ktovie, dúfam, že mi pomôžu a dajú cenné rady do môjho šialeného, nevyspitateľného života.

„Ide o to, že.. Začalo to tým, že som predvčerom do niekoho vrazila, pokračovalo to tým, že mi doniesol papiere, ktoré som stratila a potom ma stretol v supermarkete, kde ma pozval na večeru. Po dlhej hádke sama so sebou som súhlasila. Bolo to fajn, len na druhý deň mi poslal tucet ruží a ja to nezvládam. Všetci si myslia, že niekoho mám a pritom poznajú moje názory...." vysypala som zo seba vcelku zúfalým tónom.

Pozrela som Sarrah do očí a uvedomila si, že do tých mojich sa tlačia slzy. Privrela som ich v snahe slzy zahnať, no bez výsledku. Začali sa mi kotúľať po lícach. Pocítila som ako ma Sarraj objala, tak som si o jej rameno oprela čelo.

„To bude dobré... Možno začínaš cítiť niečo zabudnuté. Možno ti je sympatickejší ako si dokážeš pripustiť..." ukľudňovala ma, no účinkovalo to príliš málo. Odtiahla som sa od nej, utrela si slzy a snažila sa pousmiať. Vznikla z toho len grimasa, na ktorej sa Marc uchechtol.

„Ale pre mňa je láska veľká neznáma. Nikdy som nikoho nemala, Sarrah, ja sa bojím. Neviem či mu dokážem dôverovať... " vybafla som na ňu.

Popravde som nevedela absolútne čo robiť. Sarrah mi radí, aby som sa tých neznámych pocitov nebála, lenže na mne sa až príliš podpísalo detstvo. A to mi bránilo najviac. Spomienky a pocit úzkosti, nebezpečenstva a obmedzenosti.

„Mel, no ták. Nemôžeš to vnímať tak negatívne. Láska je o tom byť voľný a užívať si. Pozri ja som si nikdy nemyslel, že sa napríklad zamilujem do spolužiačky, ktorá bude moja najlepšia kamoška, že bude mať modré oči a čierne vlasy a aha teraz sme zasnúbení a čakáme bábo." pousmial sa Marc a žmurkol na Sarrah, ktorá mu to oplatila kyslím úškľabkom. Nezmohla som sa na nič iné, len si povzdychnúť. V mojej hlave bolo prázdno. Posnažila som sa o úsmev a ten mi vyšiel, takže sa usmial aj Marc a Sarrah.

„Ale! Máme pre teba ešte jednu informáciu. Keďže prípravy na svadbu idú rýchlo a bude tam len málo hostí, bude sa konať o niečo skôr a to tento víkend!" vyhŕkla Sarrah a ja som na ňu vypleštila oči. Čože tak skoro? Posunulo sa to najmenej o dva týždne. Nevedela som čo na to povedať, v hlave mi začalo pracovať všetko naraz a nevedela som či skôr kupovať darček alebo šaty, boty alebo rozmýšlať kam ísť na rozlúčku so slobodou...

Potrebujem čas, aby sa mi to v hlave trochu utriaslo.

„To je..to je neskutočné...ja neviem čo na to povedať. Je to skvelé len bude obtiažne zháňať darček tak narýchlo." usmiala som sa rozpačito pretože som mala naozaj plnú hlavu a zajtra si budem musieť odpracovať čas, ktorý som dnes mala na dokončenie papierovačiek. No super, takže zajtra nákupy nestíham.

„Ale no tak. Stíhaš všetko. Navyše ti pomožem ja a Michelle a darček ...no to bude asi jediná zložitá vec, ktorá ti bude ležať na pleciach" zasmiala sa Sarrah.

★★★

„Ďakujem, že ste so mnou boli. Nechcete ísť na chvíľu dnu? "spýtala som sa, ale pri pohľade na zývajúcu Sarrah mi bolo jasné, že chce ísť čo najskôr domov. A aj sa mi to potvrdilo keď mi Marc odpovedal.

Rozlúčili sa so mnou pevným objatím a potom som už len sledovala ich chbty a ruky prepletené navzájom okolo seba ako sa vzďalujú. A znova som bola sama so sebou, so svojimi myšlienkami a zatvorená medzi štyrmi stenami môjho bytu. Takto mám veľa času na premýšľanie, no stále premýšľam nad jedným a to je Harry. Uvedomila som si, že tie ruže boli len malé milé gesto a ja som ich skoro vyhodila. Musím mu poďakovať a porozprávať sa s ním.

Pravdupovediac mi debata s Marcom a Sarrah pomohla vyjasniť si svoje ciele a som odhodlaná to urobiť a prestať žiť v strachu.