After All.

Chapter 10.

Zostala som obarene stáť vo dverách s ústami dokorán a Liamom po boku, ktorý sa tváril rovnako. Čo to má do prdele znamenať?!

„Čo to...." nedokázala som zo seba ani vypľuť kompletnú otázku. Slová sa mi zasekli niekde v žalúdku, ktorý mi nekľudne poskakoval.

„Sú pekné.. Ten niekto má dobrý vkus..." zaškeril sa na mňa Liam od stola, kde si prezeral kyticu kvetov. Zobrala som všetku odvahu čo som v sebe nahrabala a prešla k Liamovi. Prezrela som si krvavo červené ruže, ktoré čakali na vodu. Všimla som si lístok medzi nimi a vylovila ho odtiaľ, aby som si ho prečítala.

-Ďakujem ti za včerajší večer. Veľmi si vážim, že si prišla. Tieto ruže ber ako malú pozornosť a dúfam, že ich nešmaríš do najbližsieho smetiaku. H.S-

bolo napísané na malej kartičke, ktorú, hneď ako som prečítala, som hodila do koša pod stolom. Už mi to lezie na nervy. Boli sme spolu na jednej večeri a on mi na druhý deň pošle tucet ruží? Asi sa dosť splietol keď si myslel, že tie ruže si nechám, budú mi akurát pripomínať jeho a to nechcem. Schytila som kyticu a privoňala si k nej, načo som ju potom s povzdychom chcela hodiť do koša.

„Čo to robíš?!" skríkol po mne Liam, čím ma zarazil a zadržal. Zhlboka som sa nadýchla a stočila naňho pohľad s podvihnutým obočím.

„Čo myslíš?" spýtala som sa ho s ironickým podtónom, ktorý som si voči nemu mohla odpustiť, ale ono mi to uletelo.

„Ale prečo ich vyhadzuješ? " spýtal sa znova a tváril sa akoby moju drzú odpoveď ani nepočul. Zvesila som plecia a podišla bližšie k nemu.

„Máš pravdu..." zamrmlala som a strčila mu kyticu do ruky. Nechápavo na mňa pozrel. „Zober ich Sophii, ja ich nechcem." dodala som mu vysvetlenie, ale on sa zamračil.

Kyticu mi zobral, ale neodišiel. Namiesto toho prešiel k polici, kde stála jedna váza. Vzal ju a na chvíľu odskočil na toaletu napustiť vodu a vrátil sa. Kvety položil na malý konferenčný stolík a široko sa usmial.

„Liam, ja tie kv-" začala som, ale umlčal ma jeho prísny pohľad a zdvihnutý prst.

„Nie. On sa určite nadrel s tým, aby ti vybral kvety a ty ich nebudeš vyhadzovať. Nechaj ich tu, veď ťa neznásilnia." povedal s hlasom hodným na nejakého prísneho šéfa a mne bolo jasné, že sa mi neoplatí protestovať.

Len som pokývala hlavou, že nesúhlasím, ale to už za sebou zavrel dvere. Nechal ma tu samú s ružami na stolíku, ktoré mi ho stále pripomínali. Posadila som sa na stoličku, zapla si počítač, ale namiesto toho, aby som sa začala venovať práci, som len svoju kanceláriu naplňovala vzlykmi.

Nechápala som prečo to všetko robí. Jeho prítomnosť mi len vracia spomienky na ten deň, na ktorý chcem tak úpenlivo zabudnúť.

„Do pekla!" skríkla som a v návale nervou som si hodila telefón o podlahu. Keď som si uvedomila čo som práve urobila, v šoku som ho zodvihla a kontrolovala či s ním nič nie je.

★★★

„Čo to s tebou je? Si taká zamlknutá..." skonšatovala Rebecca, no ja som na ňu ani len nepozrela a ďalej som sa rýpala v mojom šaláte. V hlave sa mi motali slová z toho lístku plus ešte som si pamätala našu večeru a za to som sa nenávidela. Jeho dokonalé oči mi zatienili myseľ a jeho krásny úsmev s jamkami v lícach mám stále pred očami.

„Asi je ešte stále vykoľajená z tých ruží..." zamrmlal Liam. Hodila som po ňom vražedný pohľad, aby sa skľudnil, ale on na mňa len žmurkol a odbil ma myknutím ramien.

„Tie boli pre teba? Wau, no nevedela som, že si si našla takého krásavca..." zachichotala sa Rebecca nad čím som len pokrútola hlavou. To je neskutočné. Dúfam, že jej nič nenatáral... To by bola pohroma.

„My spolu nechodíme, jasné?!" vyletela som na ňu. Postavila som sa od stola.

„Boli sme len na jednej večery a to nič neznamená!" precedila som skrz zuby, zobrala tácku, ktorú som odložila na pult a odišla preč. Zamierila som si to rovno von do ulíc, pretože som sa potrebovala odreagovať. Prebehla som cez ulicu do malej kaviarne, kde som si sadla k malému stolíku do kúta a čakala kým sa trochu skráti rad pri pulte.

Začal mi zvoniť mobil, ktorý som po chvíli vylovila z kabelky a na tvári sa mi objavil úsmev.

„Ahoj. Čo robíš?" ozval sa Marc hneď bolo poznať, že má dobrú náladu. Jeho nálada priamo pôsobila aj na tú moju.

„Ahoj. Sedím v kaviarni a čakám.. Prečo?" odvetila som mu a konečne sa postavila do krátkej rady. Vybrala som si peňaženku a usmiala sa na predavačku, ktorá už vedela moju objednávku pretože bola vždy rovnaká.

„Pretože sme so Sarrah na prechádzke a napdlo nás, či by niekam nešla. Vieš, že by si sa uliala z práce a tak...." zasmial sa Marc a začula som aj smiech Sarrah. A prečo nie?! Veď predsa potrebujem odreagovanie a táto šialená dvojka je na to ako stvorená.

„Dobre idem sa len odpísať..." oznámila som mu. „Stretneme sa na rohu ako je Salyho pizzerka, dobre?" dodala som a rýchlo zložila, aby som si vzala kávu pretože som trochu zdržovala. Usmiala som sa na predavačku a rýchlo opustila kaviareň, aby som sa mohla ísť uliať z práce.