After All.

Chapter 64.

„Wau, Amelia. Vyzeráš skvele." zaštebotala Sarrah a vtiahla si ma do pevného objatia. Na tvári mi hral neuveriteľne široký úsmev, ktorý som s radosťou rozdávala každému naokolo. Bolo skvelé byť tu znova po tak dlhom čase, také dejà vu.

„Aj tebe mamičkovský štýl pristane." štuchla som ju do boku a následne ju objala.

Po celom rodinnom privítaní, ktoré bolo snáď nekonečné ohľadom otázok, ktorými som bola zavalená pri rodinnom obede a aj po ňom. Deti väčšinu nášho dňa prespali, ale zazlievať im to nemôžem sú to ešte len babätká.

★★★HARRY

Krajší deň ako tento som si nemohol ani priať. Dokonalý deň na požiadanie o ruku niekoho koho milujem viac ako svoj vlastný holý život- Ameliu.

Tento moment som plánoval už odo dňa kedy som sa dostavil do nemocnice a videl ju s Darcy v náručí. Chcel som, aby bolo všetko perfektné do najmenšieho detailu a hlavne perfektné pre Ameliu. Chcel som, aby jej na tvári žiaril ten najkrajší úsmev a v očiach mala slzy šťastia, ktoré sa jej spustia po lícach keď pred ňou budem kľačať na jednom kolene. A myslím, že v kruhu rodiny je to asi najkrajší spôsob. Každopádne som čakal pokiaľ sa najeme alebo pokiaľ nepadne nejaká téma okolo toho. No keď som počul ako sa rozoberajú témy ako detský plač, menenie plienok a podobne, rozhodol som sa na to ísť inak. Snažil som čo najviac narážať na tému svadba, ale oni vždy odbočili inam.

„Do riti.!" zaklial som najtichšie ako to len šlo a päsťami udrel do kuchynskej linky z tmavého kameňa. Následne som si rukami vošiel do vlasov a začal za ne ťahať. Už som nevedel ako ďalej, nevedel som už čo povedať a nemal som ani chuť to dnes urobiť. Mal som náladu presne ako v aute keď sme sem šli. Znova som sa pustil do rozmýšľania. Mám tam vletieť ako hurikán a proste si kľaknúť? Alebo počkať kým budeme doma?

„Hej čo sa deje?" do kuchyne vošiel Marc so zdvihnutým obočím a malým úsmevom na perách.

„Ale nič.. len som si prišiel po vodu." zamrmlal som prvú myšlienku, ktorá ma napadla. Bola dosť stupidná keď som ani nemal pred sebou pohár, ktorý by to aspoň naznačoval. Počul som ako si Marc odfrkol, prešiel ku mne a potľapkal ma po ramene.

„Tak toto ti nejde, Harold. Spusť." zasmial sa.

„Chcem Ameliu požiadať o ruku a neviem ako to urobiť." vypustil som z úst v rýchlosti a hlavu zvesil medzi ramená.

Bol som v slepej uličke a hlavou mi lietali myšlienky typu či povie áno alebo ma s krikom pošle kade ľahšie.

„Prosím ťa. Ved tam normálne choď a začni divadelným: ‚Musím vám oznámoť niečo dôležité...' a máš to. Potom si kľakni a spýtaj sa jej." povedal kľudným hlasom, samozrejme on to má za sebou, ale ja som v živote nervóznejší nebol. Ani keď som bol u šéfa na koberčeku.

„Tebe sa to ľahko hovorí, ty to máš za sebou." odfrkol som si, ale pritom sa usmial.

„Pozri ak ťa to nakopne, tak máš odo mňa povolenie ako od Ameliinho staršieho brata, jasné?" znova sa ma snažil pochlapiť. Prikývol som aj keď som si stále nebol istý.

Bože Styles, ty si ale zbabelec. Ešte aj Niall by Ameliu požiadal o ruku viac chlapsky.

„Tak fajn. Idem na to." prehovoril som sebaisto a narovnal sa. Marc sa na mňa usmial a popohnal ma do obývačky, kde všetci sedeli a zabávali sa na tom ako bol Tobias zašpinený od detskej výživy.

„Harry, deje sa niečo?" spýtala sa ma Amelia a jej oči boli utrápené. Nerád ju vidím takú ustaranú, ona by nemala byť ustaraná mala by mať na tvári stále úsmev a v očiach iskričky radosti.

„Nič sa nejdeje, zlato." prisadol som si k nej na sedačku a objal ju okola pása, priťahujúc si ju do objatia ešte pevnejšie a venujúc jej pusu na spánok.

„Všetko je v poriadku." pošepkal som jej do ucha a následne sa zodvihol a odkráčal do haly, kde som mal kabát.

Z vačku som vylovil čiernu jemnú krabičku s prsteňom a vrátil sa do obývačky. Postavil som sa pred Ameliu, ktorá na mňa nechápavo pozrela. Široko som sa usmial a kľakol si na pravé koleno. Vydýchol som prebytočný vzduch z pľúc a prerušil vravu v izbe.

„Amelia, vieš si predstaviť ako neskutočne ťa milujem a týmto ťa žiadam nie len o ruku, ale aj o srdce. Dala si mi dcéru a ja ti chcem dať tento prsteň. Amelia budeš mojou ženou a spoločníčkou životom? " spýtal som sa a dalo mi prácu nespustiť slzy, na rozdiel od Amelii, ktorej slzy tiekli po lícach prúdom.

Spoza chrbta som vytiahol krabičku, otvoril ju a Amelii sa naskytol pohľad na strieborný prstienok s tenou obrúčkou a guľatým kamienkom navrchu.

„Áno Harry, budem." vysypala zo seba cez vzlyky a hodila sa mi okolo krku. Samozrejme som jej "útok" nečakal a obaja sme sa zvalili na zem.

Keď sme sa pozbierali Amelii som nasadil prstienok, zatiaľ sa jej bude pýšiť na ruke tento a o pár mesiacov ho natrvalo nahradí obrúčka.
~~~
Tak a tu sú zásnuby. Dúfam, že sa diel páčil a ak sa našli nejaké chyby, tak sa ospravedlňujem.
Krista :).