After All.

Chapter 7.

Ja aj riaditeľ sme sa otočili ku dverám. Pozorovala som ich so zatajeným dychom a čakala kto sa sem vrúti. Dvere sa potvorili a dnu nakukol Liam. Podvihla som obočie, nechápala som čo tu robí a na riaditeľov pokyn vošiel dnu.

„Pán riaditeľ, niekto sa pýta po Amelii.." prehovoril Liam a pousmial sa. Hodila som po ňom nechápavý pohľad a potom ho nasmerovala na pána Tomlinsona, ktorý prikývol a ja som nasledovala Liama von na chodbu.

„Čo sa stalo, preboha? "spýtala som sa nechápavo a pozrela naňho ako sa usmieva. Ak bol toto nejaký žart, tak mu nevyšiel... Založila som si ruky na prsiach a zhupla sa z jednej nohy na druhú.

„Niekto ťa hľadá. Má pre teba vraj niečo dôležité..." pousmial sa a potom sa trochu natočil, aby mi uvoľnil výhľad. Zmätene som pohľadom behala po hale, ale nikoho až na chlapa otočeného nám chrbtom tu nebolo. Keď si Liam všimol môjho nechápavého výrazu, rukou mávol k spomínanému chlaopvi, ktorý sa otočil.

V momente som zbadala Harryho s nepatrným úsmevom na tvári a nejakým papierom v ruke. Zalapala som po dychu, toto bolo ako vystrihnuté z nočnej mory. Stretnúť dvakrát za deň človeka, ktorého som si priala nevidieť už nikdy v živote? Prečo?

Harry na mňa žmurkol a vykročil k nám načo sa mi zrýchlilo dýchanie a z nepochopiteľného dôvodu sa mi do očí nahrnuli slzy. Za takúto reakciu by som si najradšej vynadala.

„Čo tu do frasa robíš?" vyletela som naňho hneď ako sa ocitol kúsok odo mňa. Na jeho tvári sa blysol široký úškľabok, za ktorý by som mu asi vrazila nebyť v práci a nebyť Liamovej prítomnosti.

„Ako sme do seba ráno narazili, zabudla si si ešte jeden papier a myslím, že je dosť dôležitý vzhľadom na to kde pracuješ..." prehovoril ľahostajne a pokrčil ramenami.

Natiahol ku mne ruku, v ktorej držal papier, ktorý som si od neho vzala. Prečítala som si ho a bol to presne ten papier, ktorý mi chýbal a mohol mi spôsobiť vyhadzov. Vyvalila som naňho oči neschopná jedného slova alebo nádychu a pozerala mu priamo do očí, do tých jeho pekelne nádherných zelených smaragdov, ktoré ma hypnotizovali.

„Ani ďakujem?" odkašlal si načo ma prebral z môjho tranzu(?!). Párkrát som zamrkala a konečne sa naňho poriadne začala sústrediť. Len matne som si uvedomovala, že hneď vedľa mňa stojí Liam a pozoruje túto komickú scénku.

„Ehm... Ja ti ď-ďakujem, veľmi. Zachránil si ma pred vyhadzovom, ale j-ja už musím ísť... Vďaka..." vykoktala som zo seba a začala kráčať znova smerom ku kancelárii, ale už s úsmevom. Liam šiel zarovno mňa, otvoril mi dvere a ja som sa s ním rozlúčila. Zavrel za mnou a ja som sa ocitla vo väzení niekoľkých párov očí, ktoré ma prekvapene
pozorovali.

Podala som riaditeľovi, kupodivu uhladené, papiere a na jeho pokyn som sa otočila a znova odišla. Akonáhle som sa ocitla vo výťahu smerom na recepciu, zhlboka som sa nadychovala a vydychovala a snažila sa ukľudniť z toho zážitku s Harrym. Teraz keď vie kde pracujem je možné, že za mnou bude chodievať, bude ma čakať po práci a to ma neskutočne desilo. Keď som popri recepcii prechádzala do takého menšieho bufetu, kývnutím hlavy som pozdravila klegyne za pultom z mramorovej dosky, ktoré mi pozdrav oplatili a ďalej sa venovali práci.

V bufete som si so sebou vzala kávu s mliekom a bez cukru a šunkovú bagetu. Sadla som k jednomu z mála stolov, ktoré tu boli a upila si z kávy, ktorá ma zahriala až v končekoch prstov na nohách.

V hlave som si triedila všetky myšlienky keď ma náhle vyrušilo vŕzganie stoličky oproti mne. Bol to Liam, ktorý si prisadol.

„Flákaš sa?" spýtal sa ma a odpil si zo svojej kávy. Len som mykla plecami a hrala sa s obalom bagety.

„Tak trochu." zamrmlala som po chvíli.

„Si nejaká mimo seba.. Akoby duchom neprítomná. Nie je ti nič?" podotkol trochu starostlivo. Pozrela som naňho trochu zmätene a uvedomila si ako asi vyzerám. Mala by som sa dať dokopy.

„Nie, som v pohode. Len trochu unavená.. A aj trochu vydesená z toho, že keby sa tu neobjavil ten chlap, tak si pravdepodobne teraz balím veci v kancli..." pousmiala som sa a Liam súhlasne prikývol.

„Môžem sa ťa spýtať kto to bol?" vysypal zo seba a následne sa mierne zamračil. To by som rada vedela aj ja, Liam...

„To je...no my sme sa poznali...ja neviem...predvčerom ma pozval na drink v klube.. To je všetko. Viem len jeho meno, nič viac." dostala som zo seba koktavú odpoveď plnú neistôt, ktorej som sotva verila ja a myslím, že Liam nie je taký blbý. Podvihol jedno obočie a prepaľoval ma pohľadom, ktorý hovoril: to ti mám akože veriť?!.

„Naozaj Liam. Skoro vôbec ho nepoznám.." zašomrala som na svoju obranu, táto odpoveď mu musela stačiť. Nemohla som mu predsa povedať, že ma zachránil pred znásilnením.

Liama mám moc rada, je dobrý kolega a kamarát, ale toto som mu skrátka nemohla vykecať. Nato len mykol plecami, postavil sa od stola a jednoducho odišiel. Chvíľu som pozerala smerom, ktorým odišiel a nechala sa prepadávať pocitom, že som ho urazila.
~~~
Tadá ďalšia časť. Dúfam, že sa páči, mne osobne aj áno.
Vote a prípadne koment poteší.
Krista :)