After All.

Chapter 25.

„Tak povedz niečo! " zvýšila som naňho hlas a rozhorčene rozhodila rukami. To ticho a k tomu ešte aj jeho divný úsmev bol hrozný. Mala som chuť prejsť k nemu, schmatnúť ho za ramená a zatriasť s ním, aby sa spamätal a konečne mi povedal svoje divné myšlienkové pochody. Pomaly, ale isto ma to privádzalo do stavu šialenstva.

„Máš ho rada..." zamrmlal jednoducho a ja som sa naňho pozorne zadívala. Naozaj, Liam? Toto som vedela aj bez teba. Ale pred ním to priznávať nebudem!

„No to určite..." odfrkla som si hlasom vyšším spoň o oktávu a naschvál pred ním pretočila oči.

„Neklam," napomenul ma a ja som len pokrútila hlavou. Budem zatĺkať.

Pomaly som sa postavila zo stoličky a napravila si sukňu, ktorá sa mi vyhrnula a prešla k vešiaku odkiaľ som si vzala kabát a obliekla si ho. Liam sa tiež zodvihol a prešiel ku dverám, ktoré otvoril a podržal mi ich pokiaľ som cez ne neprešla.

„Dobre, tak ťa pozývam na niečo, keďže to máš u mňa..." zamrmlala som snažiac zmeniť tému a dúfala som, že sa nalepí a bude spolopracovať. Liam len pokrútil hlavou, niečo si zamrmlal a zatvoril za nami.

„Aj tak ti neverím, ale nebudem to z teba ťahať na silu..." zašomral keď sme nastupovali do výťahu, ktorý nás o dve minúty doviezol do prízemia. Na recepcii sme sa odpísali a vyšli do ulíc, kde pršalo a fúkal hnusný vietor. Mierili sme si to do Pret a Manger, do najlepšej reštaurácie v tomto okolí.

Keď sme vošli dnu bola som nesmierne rada, pretože tá zima mi už lezie na nervy. Najradšej by som bola tam, kde pred dvoma dňami, vyvalená pri bazéne a slnko by hrialo moju pokožku. Bolo by mi fajn a bola by som medzi ľuďmi, ktorých mám rada. Áno započítala som tam aj Harryho.

„Dvakrát sýrovú polievku s krutónmi, dva kuracie šaláty a sladkokyslé omáčky." v premýľaní ma prerušil Liam, ktorý diktoval objednávku predavačke s vlasmi vyčesanými dohora a prehnane milým úsmevom.

-Milá moja, on je zadaný. Tie oči ti nepomôžu...- zasmiala som sa v duchu a potom sme prešli k stolu, pri ktorom sme čakali na jedlo.

„Tak ako bolo na svadbe? " spýtal sa ma po chvíli kedy som nereagovala na nič a sledovala okolie za oknom. Zbadala som toho blondiaka, ktorý sa na mňa vyrútil po ceste domov a vtedy s ním bol aj Harry. Skoro som až pocítila ako som zbledla pri pomyslení, že by mohol okolo prejsť aj on. A ako by sa tváril keby ma videl s Liamom...

„Hej, čo ti je? " spýtal sa znova a tento raz ustarane. Zatriasol mnou a ja som až po chvíli zareagovala. Zaklipkala som očami a hlavu pootočila jeho smerom. Ani som si neuvedomila, že mám mierne pootvorené ústa a vyterštené oči a pohľadom skenovala jeho ustaraný a trochu zdesený výraz.

„N-nič. Ne-nepôjdeme už? Môžme ísť ku mne.." odpovedala som a pomaly sa postavila keďže naša objednávka pred nami už postávala.

„Fajn..." povedal potichu a potom sme po boku toho druhého vyšli na ulicu.
Kráčali sme v hrobovom tichu a ja som sa stále obzerala. Pripadala som si ako idiot trpaci paranojou. Mechanicky som odomkla dvere od bytu, zavesila si kabát na vešiak a presunula sa do kuchyne.

„Prepáč mi ten neporiadok, ale...no ja ani nemám výhovorku...." zamyslene som mykla plecami a kufor, ktorý ešte od včera stál pri dverách som odniesla do spálne a vrátila sa za Liamom. Ten sa akurát vyzúval a potom priniesol jedlo do kuchyne.

„Amelia, prosím ťa.. Povedz mi čo ti je.. Ja... nemôžem sa na teba pozerať keď vyzeráš takto utrápene. Urobil ti niečo ten Harry alebo kto?" prehovoril na mňa Liam a podľa tónu jeho som vedela, že bez odpovede ma nenechá.

Pozrela som naňho ako sedí za stolom a pozoruje ma. Sama som nevedela čo si mám myslieť, nieto ešte jemu povedať čo ma trápi. A vôbec, trápi ma niečo?!.

-Áno Amelia! Trápi ťa jeden jediný človek! - kričalo po mne moje podvedomie. Saldla som si oproti nemu a pustila sa do svojej polievky.

„Liam, ani ja sama neviem čo mi je... Naozaj. Prepáč..." zamrmlala som a konečne naňho pozrela aj keď spod mihalníc. Vyzeral byť nahnevaný? Skenoval ma pohľadom a snažila sa mi niečo vyčítať z očí, ale nemyslím si, že by v nich niečo videl.

★★★

„Tak sa maj." pousmial sa keď stál medzi dverami. Tiež som sa pousmiala, teda posnažila som, ale on mi na to neskočil.

„Aj ty.." zašepkala som a pozrela mu do očí. Boli pekne hnedé a pozorovali ma s istým náznakom strachu.

„Nepríď neskoro..." zamrmlal a potom odišiel preč. Zabuchla som dvere a pomalým krokom odkráčala do kúpeľne. Zhodila som zo seba oblečenie a nechala na seba tieťcť teplú vodu, ktorá mi postupne uvolňovala svaly a vymývala negatívne myšlienky z hlavy.

Stála som tam a nechala vodu, aby zmyla aj tých pár sĺz, ktoré utiekli.
Nakoniec som spratala neporiadok z večere.

Ľahľa som si do postele, prikryla sa až po uši a snažila sa nemyslieť na nič.

Proste som chcela vypnúť.
~~~
Nová časť je na svete aj keď myslím, že taká o ničom. Čo myslíte vy? Páčila sa ? :)
Za prípadné chyby sorry.
Krista :)