After All.

Chapter 24.

Akonáhle som zatvorila dvere od bytu, lenivo som sa zvalila na gauč a zostala pozerať do stropu. Nechcelo sa mi robiť absolútne nič a nedonútil ma k tomu ani hlad, ktorý mi spôsoboval škvŕkanie v žalúdku.

Jediná vec, ktorú som práve chcela bol spánok, no ten sa mi vyhýbal.

„Do pekla s celým Harrym!" zavrčala som do prázdna a hlavu si zložila do dlaní. Zadržiavala som slzy, ale tie neskôr pretiekli cez okraj a obývačku naplnili moje tiché vzlyky. Nechápala som prečo kvôli nemu revem ako malé dieťa. Ukazovala som tým jedine svoju slabosť a najhoršie bolo, že bola voči nemu. Cez tieto dni, ktoré som mala možnosť stráviť s ním, som sa usmievala ako nikdy predtým, dosť som sa naňho naviazala a teraz sa to rozplynulo a môj život sa zasa vráti do starých koľají.

Vrátim sa do práce medzi papiere a bude ma tam vítať Liam. Rebecca mi bude robiť lepšiu náladu a na Harryho zabudnem. Áno presne tak!

★★★

Ráno ma prebudilo zvonenie telefónu, ktorý sa ozýval až z kuchyne. Lenivo som sa došuchtala až tam a na displeji mi už svietilo pár neprijatých hovorov od Liama. Ajaj toto neveští nič dobré.
Zavolala som mu späť.

„Ahoj, no kde toľko trčíš?!" vyletel na mňa hneď ako zodvihol. V jeho hlase bolo poznať, že je nerózny.

„Ahoj, ja som doma. Zobudlil si ma z príjemného spánku na pohovke..." zamrmlala som mrzuto a ku koncu už aj ironicky a ponaťahovala som sa, načo mi pekne zachrupalo v chrbte. Au.

„Mel už si mala byť v kancli... Tomlinson bude meškať, tak sa rozhýb. Vieš aký býva na oneskorencov..." hovoril rýchlo, zatiaľ čo ja som behala po izbe a hľadala veci na oblečenie.

„Už bežím. Liam ak by sa pýtal, kry ma, prosím..." mrmlala som v zhone a zapínala si gombíky na blúzke. Začula som Liamov ťažký povzdych.

„Mám to u teba... " zamrmlal a následne mi to zložil.

★★★

Do budovy som vbehla ako hurikán a namierila si to rovno za Rebeccou, ktorá ma vyplašene sledovala. Podala mi kratu, aby som sa zapísala a vtedy som si uvedomila, že Tomlinson zistí, že som meškala.

„Hodím ti tam osem... " pousmiala sa na mňa keď som náhle zdvihla hlavu a s kamenným pohľdom sledovala kartu.

„Ježiši, ďakujem! Máš to u mňa.." široko som sa na ňu usmiala a bežala do výťahu. Keď cinkol na mojom poschodí, skoro som sa rozbehla aj cez zavreté dvere. Akonáhle som zabuchla dvere od svojej kancelárie, vydýchla som si.

Prešla som k stolu a prezula sa do náhradných lodičiek, ktoré ma čakali pod stolom. Ešteže som ich tu nechala.
Bez ďalších okolkov som sa pustila do práce, ktorú mi zadal riaditeľ. A poviem vám, bolo jej celkom dosť.

Nezastavila som sa ani na obed a odbila som dokonca aj Liama a jeho obedové upozornenie. Neustále som pozerala do počítača a úplne ignorovala pichľavú bolesť v krku alebo chrbte a pálenie očí. Proste som to chcela mať hotové čím skôr. A účel bol aj ten, aby som nemyslela na Harryho, keďže som sa ráno prebudila s jeho úsmevom pred očami.

No snaha pomynula vtedy, keď mi zrak padol na vázu s ružami, ktoré boli zvädnuté a doslova prahli po vode. Pozbierala som všetky sily, postavila sa na nohy a prinútila svoje telo ísť k tomu stolíku a vziať tú vázu do rúk. Posmutnele som sa pousmiala a povädnuté ruže vyhodila do koša. Vázu som vrátila na stôl a znova sa usadila za stôl. Zahnala som slzy hneď ako mi dvere rozrazil Liam s úsmevom.

„Fajront!" zasmial sa a ja som odtrhla oči od vypnutej obrazovky počítača. Posnažila som sa o malý úsmev, ale musela som vyzerať ako dement keďže nadvihol obočie a zapozeral sa na mňa ako na pomätenca.

„Dobre, tak spusť..." zamrmlal, zavrel za sebou dvere a podišiel ku kresielku pred mojím stolom, do ktorého sa usadil. Nechápavo som naňho pozrela a pokrútila hlavou. Ako môže vedieť, že mi niečo je? Žeby som bola na tom až tak zle?

„Niečo sa deje. Vidím ti v očiach slzy..." prehovoril s vážnou tvárou. Malinko sa pousmial a naklonil sa ku mne bližšie. Náhle som mala v hrdle Saharu a v hlave totálne prázdno. K tomu málu sĺz, ktoré som mala v očiach sa pridala ďalšia kopa. Bože, to je tak trápne.

„To len stále som tak mimo z Marcovej svadby... Oslavolali sme dosť dlho..." skúsila som klamať, ale Liamov pohľad, ktorý mi venoval, hovoril, že jeho tak ľahhko neoblbnem...

A mal pravdu. Môj hlas znel divne a to ma prezrádzalo.

„Mel, to ti mám veriť?! Vidím, že nie si vo svojej koži a opicou to nie je." zamrmlal ustarane a posmutnele mi pozrel do očí.

„Len Harry." zamrmlala som a hlavu si bezmocne zložila do dlaní. O chvíľu z neho budem totálne na nervy. Ešte ma zavrú na psychijatriu. Liam zostal ticho a práve toto ticho -hnusné a hrobové- ma donútilo pozrieť sa naňho a čeliť jeho neutrálnemu pohľadu.

V jeho očiach nebolo nič rozpoznať, ale po chvíli sa mu po tvári rozlial úsmev.
~~~
Taaaak ľudkovia, je tu ďalšia časť. Čo si o nej myslíte ? A ako myslíte bude pokračovať "vzťah" #Hamelie? :3
Za prípadné chyby sa ospravedlňujem :)
Krista :)