After All.

Chapter 56.

Bolelo to ako čert. Pokojná nálada zo mňa okamžite opadla a nahradila ju panika.

„Liam!" skríkla som dúfajúc, že ma počuje a bolo mi maximálne jedno, že tu naokolo ľudia chcú v kľude pracovať. Ja rodím!

Liam si v kľude nakráčal ku mne, no akonáhle ma videl ako sa v kŕči držím stola, nebolo mu všetko jedno. Vytreštil na mňa oči a pribehol ku mne bledý ako smrť, keď nie bledší a nevedel zo seba vykoktať súvislú vetu. Tak toto mi naozaj nechýbalo.

„Nemusíš robiť nič, len mi zavolaj sanitku!" skríkla som cez zuby, zvierajúc hranu stola a snažiac sa nevímať kŕče.

„D-dobre" vysypal zo seba a zo zadného vačku vytiahol svoj mobil, vytočil pohotovosť. Snažila som sa sústrediť na to čo hovorí a počula som z toho asi toto:
„Potrebujeme pomoc! Kolegyňa rodí!", „Firma Tomlinson, deviate poschodie!", „Dobre, rýchlo prosím.".

Liam bol asi viac mimo a vystresovaný ako ja a to som práve robila niečo horšie ako on. Otočil sa ku mne a podal mi ruku, aby som sa ho chytila a posadil ma do kresla. Z mojich úst unikal viac a viac hlasnejší krik, ktoý som nemohla nijako kontrolovať.

„Dobre Mel, sanitka tu bude o chvíľu. Vydrž." chlácholil ma, no výsledok bol asi taký, že som mu skoro rozdrvila ruku.

★★★ HARRY

Zrovna som vchádzal do zasadacej miestnosti, kde máme dôležité jednanie o presídlovaní firmy, keď sa mi vo vačku divoko rozvibroval mobil.
S prekrútením očí a myšlienkou čo zasa Niall chce, som ho vylovil. Na obrazovke svietila Ameliina fotka a mňa prepadla panika. Čo ak sa jej niečo stalo?

„Áno?" spýtal som sa priškrteným hlasom, dúfajúc len v dobré správy.

„Ehm...ahoj. Tu je Liam, Ameliin kolega.. Vezú ju do nemocnice. Rodí." vykopal zo seba a ja som v tom momente zostal ako obarený. Panebože! Čo teraz? Do šľaka!

„Dobre hneď som v nemocnici." odvetil som.

Mobil som si vložil späť do nohavíc, zložky hodil šéfovi na stôl, pričom som registroval všetky ich nechápavé pohľady. Šéf na mňa zazeral, moji kolegova tak isto a zástupcovia iných firiem boli zaskočení.

„Pán Styles vysvetlíte mi vaše správanie?" spýtal sa ma šéf prepalujúc ma zúrivým pohľadom, v tejto chvíli mi to bolo akosi jedno. Potrebujem ísť za Ameliou, to je moja priorita.

„Viete moja priateľka rodí. Takže idem za ňou." povedal som neustupčivo a bez ďalších rečí zmizol. Zbehol som tých pár schodov pričom som si obliekal sako a ako víchor som vyletel na parkovisko, mieriac k svojmu autu. Nasadol som, naštartoval a hnal sa ulicami Londýná smerom do nemocnice. Plyn som mal zošliapnuty úplne k zemi, pričom som rukami pevne zvieral volant až som mal hánky biele a cítil som sa ako závodník nascar.

Bolo mi ukradnuté trúbenue vodičov okolo mňa, bol som ako s klapkami na očiach a hnal som sa za jediným cieľom. Za mojou dcérou.

Ani som sa neobzrel keď som vpálil na recepciu v nemocnici a chrlil na chúďa recepčnú jednu otázku za druhou.

„Upokojte sa prosím, zoberte si plášť a môžeme vás pustiť." vysvetlila mi a ja som snáď nemohol byť šťastnejší. Zhlboka son sa nadýchol, chladný vzduch mi prebehol nosom a následne som ho s výdychom vypustil.

„Dobre." zamumlal som a sestrička sa postavila zo stoličky, obišla pult a rukou mi naznačila, aby som ju nasledoval pravdepodobne do šatne. Podala mi modrý plášť, ktorý som si navliekol na ruky a otočil sa chrbtom k sestričke, ktorá mi ho pomohla zaviazať.

„Poďte tadiaľto." ukázala na tmavo hnedé dvere. Spýtavo som sa na sestričku otočil až potom keď prikývla, som vštúpil dnu. V momente ako som sa ocitol vo dverách, cez Ameliinu tvár preblesla bolestivá grimasa. Šokovaný šom zostal obarene stáť na mieste, neschopný čo i len žmurknúť. Jej hnedé oči na mňa hľadeli rovnako vystrašene ako tie moje na ňu.

„A je to. O chvíľu príde doktor." pousmiala sa mladá sestrička pričom odložila injekciu a obišla ma, aby odišla z miestnosti.

Podišiel som bližšie k posteli, na ktorej bola Amelia v takom polosede a sadol si na plastovú stoličku vedľa.

„Čo to bolo?" spýtal som sa prekvapene poukazujúc na injekciu, ktorá bola pred chvíľou pod jej hebkou pokožkou.
Pozrel som na Ameliu, ktorá sa len unavene usmiala a chytila ma zá ruku.

„Na zmierenie bolesti." odvetila pričom sa neprestávála usmievať a jej tvár sa znova skrivila od prudkej bolesti. Z úšt jej unikol krik a ja som poznal, že je čas.
Zavolal som doktora, ktorý vbehol dnu aj s ďalšími tromi, aby Ameliu odviezli na sálu. Celé dianie som sledoval s vypleštenými očami keď ma Amelia strhla za ruku.

„Harry." zašepkala zlomeným hlasom a uslzenými očami pozrela do tých mojich. Vedel som čo naznačuje, nebolo vôbec treba ďalších slov. S nádejou som pozrel do očí postaršiemu doktorovi, ktorý prikývol. Celú cestu som bežal popri Amelii pričom som ju držal za ruku, ktorú mi pri každej kontrakcii zovrela až som sa divil, kde nazberala toľko sily.

A potom sme vošli do danej strašidelne vyzerajúcej miestnosti, kde sa mi o chvíľu narodí dcéra.
~~~
Tamtadadá :D.
Ďalší diel je tu! Dúfam, že sa páči :)
Krista :).