Brother's love

42. časť - Nemocnica

Ashley

Pomaly som rozlepovala oči a prvé čo mi do nich udrelo bol biely strop. Prižmúrila som ich ihneď, keď mi do nich udrelo svetlo a musela si zvyknúť na tú priamu konfrontáciu. Pomaly som otočila hlavu doprava a poobzerala sa okolo seba. Ležala som v neznámej posteli, napravo odomňa boli okná, pod ktorými boli dve staré stoličky. V ruke som mala vpichnutú ihlu, ktorá viedla k infúzii neďaleko mňa, z čoho som si rýchlo vydedukovala, že som v nemocnici.

Snažila som sa rozpamätať na okolnosti, za ktorých som sa sem dostala, pretože som si vôbec nič nepamätala. Moje spomienky boli zahmlené a moja pamäť nechcela spolupracovať. Mala som v hlave úplne prázdno a ani za nič som si nemohla spomenúť čo sa vlastne stalo.

Z myšlienok ma vytrhol zvuk otvárania dverí. Ihneď som k nim strhla pohľad a keď sa otvorili dnu nakukla špinavá blond hlava.

"Ashley." vydýchol s úľavou a otvoril dvere dokorán, tak aby mohol vstúpiť.

"Nick." slabo som sa usmiala a sledovala ho ako zatvára dvere a ide smerom k mojej posteli.

"Ako ti je?" spýtal sa hneď ako si sadol na starú stoličku čo bola vedľa postele a jeho ruku položil na tú moju, v ktorej bola napichnutá infúzia.

"Je mi fajn." stisla som jeho ruku vo svojej a jemne sa usmiala. "Čo...čo sa stalo?" spýtala som sa zmätene a druhou rukou si prešla po unavenej tvári.

"Ty sa nepamätáš? Odpadla si, keď som bol u vás ťa pozrieť."

Zamračila som sa pri tom čo povedal, kedže boli moje spomienky stále nejasné, no po chvíli sa začali vyjasňovať a ja som si spomenula. Na to ako som nemohla dýchať, ako prišiel Nick, pomaly som ho prestávala vnímať až bola okolo mňa iba tma.

"Už si pamätám." pomaly som prikývla, keď sa moje spomienky celkom vyjasnili. No nerozumiem prečo som odpadla.

Videla som, že Nick chcel ešte niečo povedať, no v tom sa otvorili dvere a do izby vstúpil asi päťdesiat ročný muž v bielom plášti, s nejakými papiermi v rukách.

"Oh slečna Geenbergová, už ste sa prebrali." venoval mi široký úsmev a podišiel bližšie k mojej posteli. "Ako sa cítite?"

"Celkom dobre." odpovedala som mu veľmi stručne, kedže mi do rozhovoru zrovna nebolo a chcela som vedieť z akého dôvodu tu práve ležím.

"To je dobre. Váš stav je stabilizovaný, podali sme vám antibiotiká zaviedli vám infúziu. Spravili sme vám všetky vyšetrenia čo boli nutné a zistili sme vám zápaľ pľúc, čo by vysvetľovalo ten dusivý kašeľ čo spomínal váš..." doktor sa zasekol uprostred vety a pohliadol na Nicka, nevediac ako ho osloviť.

"Kamarát." doplnila som ho a doktor iba slabo prikývol.

"Iste, kamarát." odkašlal si. "Nezistili sme vám našťastie nič vážnejšie a tak pri správnom užívaní liekov by ste sa z toho mali čo nevidieť dostať." venoval mi povzbudzujúci úsmev než pokračoval ďalej v rozprávaní. "Chcem sa spýtať, vykašliavali ste aj krv?"

"Ehm áno. Raz som si to všimla." prikývla som ihneď ako som si spomenula, že v ten deň som krv naozaj vykašľala.

"Dobre." doktor slabo prikývol a čosi si zapísal do papierov. "Mohlo to byť tým, že vám v pľúcach praskli nejaké cievky, čo by nemalo byť nič vážne. Ešte vám ohľadom tohto spravíme pár vyšetrení, ale myslím, že to nič vážne nie je, a ani nebezpečné."

"A prečo som odpadla?" nie som síce doktor, ale nemyslím, že omdlenie nejako súvisí so zápaľom pľúc. Nemyslím si, že to s tým malo niečo spoločné.