Brother's love

54. časť - Last time

(Povinne pustiť hudbu na boku!)

Ashley

Život nás niekedy prevadí uličkami, ktorými sami nechceme ísť. Často nám pod nohy hádže polená a do cesty stavia prekážky, ktoré treba prekonať. Až pričasto sa zamýšľame a pýtame sami seba ako je možné, že niekto má život ľahký a bezproblémový, ked o tri ulice dalej žije niekto koho život je až priťažký na to aby ho zvládal sám. Nikto život nemôže žiť sám, pretože človek s niekým musí zdielať svoje radosti a výhry, no aj porážky a smútok. Ludia potrebujú navzájom iných ľudí aby mohli žiť. Radosť a šťastie by ľudia ešte vedeli prežívať aj sami, no smútkom tak veľkým, že zastieni celý váš doterajší život by nikto nezvládol prejsť sám.. A preto okolo seba potrebujeme ľudí, aby nám pomohli žiť náš život.

No čo je to smútok? Nikto nepozná presnú definíciu smútku. Ľudia ho okreslili psychologickými poučkami, odstavcami z Biblie na základe viery v Boha, vedeckými poznatkami pri skúmaní ľudského mozgu, no nikto z nich nevedel smútok opísať. Ako ho možno opísať? Každý má na smútok iný pohľad, každý by ho opísal inak, no otázkou stále zostáva.. Ako? Čo je to smútok? Je to iba jednoduchý pojem, ktorý používame, ked sa cítime zle? Nie, smútok je omnoho viac. Je to útvar zložený z mnoha rozličných pocitov. Úzkosť, strach, depresia, bolesť, no i láska.. Nikdy by sme nevedeli smútiť, keby sme neľúbili..

Zazvonil domový zvonček. Zvuk, ktorý oznamoval, že pred dverami domu niekto stojí.  Bol ten zvonček znamením pre mňa? Pretože zvonkohra, ktorá sa vtedy rozľahla domom, bol osudný moment, ktorý mi od základov zmenil život.. Keby som vtedy vedela čo ma čaká po otvorení tých dverí, keby som len bola tušila čo ma za tými dverami čaká....neviem či by som ich bola vôbec otvorila. A keby som vedela, že ten bezstarostný úsmev, ktorý som Ryanovy venovala pred tým ako som išla otvoriť bude ten posledný čo mu venujem, usmiala by som sa omnoho širšie..
_______________________

Zvon kostola sa pár krát zhupol do jednej a druhej strany dávajúc tak na vedomie poľudnie dnešného dňa.

Viac ako stovka ľudí odetých od hlavy až k päte v čiernom jednohlasne našlapovala na blatistý, dažďom premočený trávnik.

Z čiernych mračien pokrývajúcich oblohu skrz na skrz, na zem dopadali v malom množstve kvapky dažďa na sklonené hlavy ľudí v tento sychravý deň.

Akoby sa počasie stotožnilo s dnešným dňom.

Pred dav ľudí vystúpila žena, čierne šaty jej siahali až po členky, hnedé vlasy prehodené cez jedno rameno jej vykukovali spod kapucne čierneho kabáta. Zhlboka sa nadýchla a zadívala sa na fotografiu muža, kvôli ktorému sa tu dnes všetci stretli.

"Vážená smútiaca rodina, vážené smútiace zhromaždenie!"

"Pripadla mi na dnes veľmi ťažká úloha, navždy sa rozlúčiť s človekom, ktorý v našich životoch zohral obrovskú rolu, uzavrieť kapitolu jeho púte, jeho života. Života syna, vnuka, pravnuka, brata a priateľa."

"Veľká a neopísateľná bolesť naplnila naše srdcia, keď sme sa dozvedeli, že náš priateľ nás navždy opustil. Ešte pred pár dňami rozdával okolo seba úsmevy, dobrú náladu, optimizmus a plánoval svoju budúcnosť. Celý život mal pred sebou a zrazu sa všetko zmenilo v krátkom zlomku sekundy."

"Môj brat bol človekom, ktorého si každý z nás, chtiac-nechtiac musel pustiť do svojho srdca a života a práve preto jeho odchod nás všetkých tak veľmi zabolel. Ako sa hovorí, srdce robí človeka a on ho mal vždy dokorán otvorené pre všetkých. Rád pomáhal ľuďom, rozdával smiech i radosť. Bol to človek skromný, úprimný, dobrosrdečný, milý, zdvorilý, optimistický a so zápalom a chuťou žiť zvládal ťažké situácie. Spomínam si, ako sa tešil zo života, ako každú situáciu bral s nadhľadom a humorom a ako jeho nádherný úsmev nútil ostatných usmievať sa tiež. Viem ako veľmi miloval chvíle strávené s kamarátmi, bol to veľký bavič a mal srdce naozaj pre každého. Takto si navždy chceme a budeme pamätať nášho kamaráta, brata, vnuka, pravnuka a syna. S úsmevom na tvári a šťastím v očiach."